Veľtok

nepopieram, aj môj smútok
chce ruky, ktoré by mohli počúvať ako divé
paviány v ťažkých snoch, čo pozrú sa na tento svet,
často až neobvyklým spôsobom. všetko, navonok všetko bolo
by iné, kliesnilo by si medzi nami prechod, ako si cestu do
veľrieky razia toky bez úmyslu, nudne, čisto, mohutnosťou
zimy ocitnú sa v skle ľadových dlaní neoblomných,
sotva niečo zničí tvrdé kryhy v objatí a ty, chrbty vidíš,
akurát, slepou dušou na tvári, čosi v nej, život, stráži
si, život, nevypusť i ryby na vzduch, dýchať nedaj zlým
jazykom, všetky poznám, mám ich dosť, nos mi opar
nad výšinou miest prašivých ako lásky, z nich smútok,
chce ruky, ktorých vždy bolo neobyčajne málo,
zakaždým komusi patrili, len pretekali pomimo,
v nedohľadne, ústili sýte, srdcia plnili, až vyhladli
im vlastné na kosť, k nim prikročíš, podáš
im svoje ruky na málo ako zopár sekúnd
v tom prirodzenom objatí
je tma jazykov, ticho,
bežné ako prúd slov
pohltených stenami,
o tom, čo bolo, nik
to nevie, netuší a
tak len valí sa
mnoho kôp
ok dokopy,
vrství sa,
hromadí
nakopí rok
mi, chlad
ne spoma
-
malí v oceáne
vekov sa usadí,
sa utopí, len
len tá hrúbka,
ako slonia
zod
po

ved
nosť na
vždy bude
hriať chlad
prúdov, obdiv
ovať prázdne
rady mlčanlivé,
ťažkým dychom
belasým, v tom
vybledne tma
všetkých túžob
tých milujúc
ich tích

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu