Štyri dni som žil jednou jedinou básňou. Tú báseň som prekladal. Prekladal som ju raz, dvakrát a keď som už tretíkrát cítil, že je príliš osobná, zastavil som sa. Ani nie preto, že by som s ňou bol načisto spokojný, ale preto, že som začal váhať, či tým prekladaním neurazím autora. A jeho autora, jeho pôvodného prekladateľa. Človeka s veľkým Č, ktorý nás esteticky vychováva. A robí to perfektne, pretože mu to naozaj každý z nás žerie. Takí ľudia sú strašne fascinujúci a ja som si dnes všimol, len tak mimo všetkého, že estetici zväčša mávajú veľký pupok, čo je...povznášajúce. Je v tom taká úžasná jedinečnosť, prosto, dívate sa na človeka, počúvate jeho múdrosť a odrazu...vidíte brucho. A potom, potom som si na to brucho spomenul, spomenul som si na všetky bruchá estetikov a ten preklad bol odrazu ako tá smrť. Viete, pôvodný preklad mi nedovoľoval stotožniť sa s významom básne. Ja som sa kvôli tomu prekladu dokonca pohádal a hlava ma z toho bolí dosiaľ.
Lenže keď som si hádam stýkrát predniesol pôvodnú verziu prekladu, odrazu som tam cítil viac ako len význam diela, jeho zvuk, jeho obrazy a prostriedky, jeho takty. Odrazu v tom boli významy všetkých tých, ktorí tú báseň raz prečítajú. Vtedy si možno budú hovoriť, že tá báseň nemá hlavu a nemá ani pätu. Je strašne krátka a nič nehovorí o tomto svete. Budú si klásť otázku, čo má byť estetické a krásne na jednej vete. Na jednej vete, áno, tou básňou je obyčajná veta. Potom, potom možno niekto z nich zaváha a začne zvažovať, či má zmysel venovať tej básni seba, svoje minúty, svoje chápanie. Nie. Chápanie môže zostať offline. Smie zostať vypnuté, pretože keď k tomu dôjde, spustí sa pocit. Nič viac, len číry pocit. Pre takýto pocit som štyri dni, tri preklady, dve štúdie, päť strán a jedno presvedčenie vypustil zo svojej hlavy a nechal ho napospas zabudnutiu. Moja snaha umrela. A literatúra nás učí prijímať smrť a vzdávať sa. Chápať konce. Viem, ten preklad by som mohol pokojne vyniesť na svetlo sveta. Možno by som tým ani nebol urazil autora či autora autora. Nebol by som sa dotkol všetkých ctených pupkov estetikov. Azda by mi aj nechali voľnú ruku...avšak zabiť pochybnosti a jednoducho pochopiť, že niečo musí umrieť, aby iné mohlo vzniknúť, je prinajmenšom tak vznešené ako postavy tých ľudí, ktorí tu sú na to, aby nás (ktorí to samozrejme chceme prijať) naučili vnímať krásno a krásu, mať pri všetkej dobrej vôli pôžitok a zážitok z takmer všetkého na tomto podmanivom svete.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
@coquette určite áno, koniec-koncov, básne sú svojim spôsobom tiež jedným z rozhodnutí v živote umelca; či písať, o čom písať, či to nájde čitateľov, pochopenie a podobne. zabiť pochybnosti je dôležité predovšetkým v momentoch, keď vieš, že potrebuješ vykonať zmenu, spraviť krok vpred a nastane "lenže čo ak". u mňa to funguje tak, že keď si poviem "lenže čo ak", začnem premýšľať tak, že nakoniec ten krok málokedy spravím. na druhej strane, keď som už ten krok spravil, uvedomil som si, že nebol dôvod obávať sa. prosto a suverénne do toho ísť je často to najlepšie riešenie.
@fxx ak ho zabiť chceš, zabiješ ho, hlavne tomu ver.
@fxx ak ho zabiť chceš, zabiješ ho, hlavne tomu ver.
Napíš svoj komentár
skvele napísané a naozaj niekedy treba zabiť pochybnosti aby mohlo vzniknúť niečo nové a rozum proste vypnúť, tak to je nielen v básňach ale aj životných rozhodnutiach