Zaparkoval som auto pred garážou a pomaly som sa vliekol domov. Zrazu ma prebral nečakaný chlad. Pritiahol som si bundu bližšie a pokračoval som ďalej. Bolo však 13. augusta! Niktorý v ten deň vyvádzali ako zmyslov zbavený. Prekliaty piatok. V tom sa mi niekto prihovoril. Mal som dojem, že mám len halucinácie s prepracovania. Zopakovalo sa to. Dostal som triašku. Až teraz som pocítil, že tu nie som sám. A presto bola ulica prázdna. Nechcelo sa mi však hľadať príčinu, síce ma to dosť vydesilo. Otvoril som dvere a vošiel som. Bundu som zložil na vešiak. Vonku začalo mrholiť a čoskoro som začul vzdialený buchot hromu. Do kelu! Až teraz? To som sa musel celý ten deň potiť cestou tam i späť! Už prestanem veriť tomu blbcovi v počasí. Rosničák jeden blbý. Pán boch vie, odkiaľ mal informácie. Zapol som si telku. Pozeral som ju sotva minútu a v tom BUM! Telka sa mi rozletela po pol obyvačke. Ešte že som nemal zapnutý počítač. Telka sa dá nahradiť, ale ten kopec dát!
"Uf, som mal teda kliku."
Z obyvačky som mal dobrý výhľad do kuchyne. Všimol som si, že zhasla aj chladnička. Prúd je vťahu.
"Už vime prečo mi mamka vravela, aby som si dával tie papuče."
Koberec bol pokrytý črepmi s telky. Blbosť však bola, že som tie papuče nemal. Cítil som sa ako John McLain. Opatrne som našľapoval. Potom som radšej kľakol. Nakoniec som to vzdal. Ľahol som si na pohovku.
"Aj tak dobre. Ešte že to bolo tak dokonale načasované."
Zaľahol som a spal.
Ráno som našielo sklo skoro po celom dome. Najviac ma však prekvapila krv. Nemohla byť moja. V tom som si spomenul na predchádzajúci večer. Zmeravel som. Slnko v tom momente zasvietilo cez mraky dnu a krv zhorela! Neveriacky som pozeral na každú krvavú stopu, ktorá sa dostala do slnečného svitu. Vtedy som prvýkrát uveril McBringovi. Celej našej fabrike tvrdil, že videl upírov.
Zas som sa pozrel na zápchu pred sebou. LA bolo ako vždy. Do práce som sa netešil. Vlastne nikdy som sa do nej netešil. Teraz mi napadlo, že ma do tejto brandže dotlačila matka. Chcela mať zo mňa inžiniera. Tak sa stalo. Včera som si stiahol film Blade. Veľmi ma to zaujalo. Nechápem však prečo. Zápcha ma však vytrhla zo snenia. Konečne sa kolóna pohla.
Prvé čo som čakal bolo to isté poradie slov od šéfa.
"John T. Willson! Do mojej kancelárie! "
Tašku som hodil kolegovi a pobral som sa k šéfovi. Vždy to zreval na celé oddelenie.
"Áno pane."
"Zas meškáte! Kedy vás prestane baviť táto opovážlivosť? ! Tu sa zarábajú peniaze! A maká sa! "
"To viem pane. Prepáčte, že vám to poviem, ale sme v LA. A ja bývam až na druhej strane mesta. Nemôžem si dať budíček na pol štvrtú, len aby som tu bol na čas. To sa jednoducho nedá."
"Kašlem vám ja na to! Máte tu byť a facka! Je to dostatočne zrozumiteľné? ! "
"Áno pane."
Neviem prečo, ale v tom momente som sa rozhodol, že dám zajtra výpoveď. Takéhoto tyrana nemusím znášať. Keby som len bol vedel čo sa do zajtra stane, bol by som ju dal hneď.
McBrig sa ako obyčajne nafučal ako šéf a robil si z neho posmech. Rozosmial aj mňa samého a to bolo čo povedať. Tony, mladý poslíček, mi hodil na už tak úctyhodnú kôpku ďalšie hárky. Nevedel som, čí ma chce šéf zničiť, alebo ma vyštvať. Jedno aj druhé sa mu mimoriadne darilo. Pustil som sa najprv do starých spisov. Porucha elektrovýťahu. Moje nervy. Veď toto predsa patrí na Harvyho stôl. Zavolal som na Tonyho.
"Áno pane."
"Tony, kto ti povedal, že máš polku oddelenia nosiť mne. Už minule sme sa o tom bavili."
Tony sa jemne zarechtal. Rozhodol som sa to ignorovať.
"No tak, Tony. Rozdeľ to láskavo tak aby som tu nemal trebars Jackovu robotu."
Tony zobral moju kopu a začal si ju triediť. Blbosť bola, že každá bola napísaná na moje meno! Ten šéf ma naozaj chcel zabiť!
"Počkaj Tony."
Tony na mňa nechápavo pozrel.
"Odnes to do šéfovej pracovne. Ak chce aby som robil svoju robotu poriadne, nech si zo mňa nestrieľa."
vtedy som si všimol, že každá obálka je rovnaká. V tom momente ma rozhodilo. Pristúpil som ku šéfovej kancelárii a pozrel som sa na jeho stôl. Bola tam celá hromada takých istých obálok. Jedna čisto náhodou spadla a našiel som na nej svoje meno! To ma už totálne napálilo. Vykopol som dvere. Šéfovi vypadlo pero z ruky. Totálne prekvapený ostal sedieť a len civel. Prišiel som k jeho stolu a pozrel som sa na obálky. Skoro na každej bolo moje meno. Náhmatkovo som jednu zobral a otvoril. Skoro mi padla sánka. Našiel som tam jeho robotu!
Prevrátil som jeho stôl naruby. Chytil som toho tučniaka pod krk a prirazil ku stene. Začal postupne chrochtať. Pustil som zovretie a ustúpil som.
"Vždy som mal dojem že si na mne brúsite zlosť či hnev. Teraz mi však došla jedna vec. Vy to robíte pre potešenie! Ste hnusný bastard! "
Nezmohol sa na slovo. Bol taký šokovaný, že zosinavel a pripomínal stenu za sebou. Vyrazil som z jeho kancelárie, sadol za počítač a okamžite som začal písať svoju výpoveď. V tom sa však vyrútil ako buldog môj šéf. V ruke držal brokovnicu.
"Tak. A teraz mi zaplatíte za to, čo ste pred chvíľou spravili."
Celá miestnosť bola ticho už od vtedy, čo som vletel ako tiger do je kancelárie. Teraz však už akde utekal kade ľahšie.
"A čo mi spravíte s tou atrapou? Veď sme vám odtiaľ vytiahli broky už pre dvoma rokmi."
Šéf sa pousmial a stisol spúšť. Nič sa nestalo.
"Čo som vravel."
Písal som ďalej. V tom však do mňa broky našli cestu. Ten parchant stihol nahodiť nové broky do zásobníka. Ešte že časť zachytila obrazovka počítača. Aj to málo však stačilo, aby som sa prevrátil a chytil sa za rameno.
"A čo teraz vy smrad? "
Neviem po pravde čo sa stalo. Zrazu som sa len díval na šéfa ako leží v kaluži krvi. Brokovnicu som držal v ruke. Keď som si uvedomil, čo sa stalo, pustil som ju. Na ulici som počul húkačky. Rozbehol som sa dolu schodmi a skončil som v poslednom podlaží. Nasadol do svojho malého auta a uháňal som preč. Najprv k sebe domov. Zobral som si potraviny a čo ja viem čo. Napchal som to do kempového batoha zmizol som. Auto som pustil voľnou rýchlosťou do mora neďaleko Hollywoodu. Potom som zamieril do neďalekého lesa. V tom ma zase zastihol ten pocit chladu. Zneistel som. Vtedy som počul ten hlas znovu. Teraz som mu rozumel.
"Našla som ťa. Konečne niekto, kto bude mať schopnosť čeliť tým potvorám."
Zahľadel som sa na postavu, ktorá vystúpila s tieňa. Mladá žena pôsobila mlado. Nevyzerala ani na 25. Spoza jej chrbta sa vznorilo pár ďalších postáv. Žena sa mi znovu prihovorila.
"John Thomas Willson. Volám sa Page Grebotová. Toto tu sú moji spoločníci. Určite sa pýtate prečo som vás vyhľadala a ako je možné, že poznám vaše meno. Sme Lovci temnoty. Včera som vás chcela varovať pred upírom, ale ste ma zrejme nepočuli. Ešte že prišla tá búrka."
Až teraz som sa spamätal.
"Upír? Prečo práve ja? "
"Lebo ste ten, kto ich môže zničiť."
"Ja? "
"Áno vy. Ste síce samá kôpka nešťastia, ale niečo vo vás drieme a dnes ste to prejavili."
Spomenul som si na šéfa a brokovnicu vo svojich rukách.
"Presne tak. Už o tom vieme. Polícia vás hľadá po celo meste. My vám vybavíme novú identitu. Samozrejme, že by ste chceli spolupracovať."
Už som nemal čo stratiť.
"Súhlasím."
"V tom prípade, Vitajte medzi Lovcami temnoty.
Koniec prvej časti
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár