Tak trochu mi to pripomína ten starý známy zákon "padajúceho hovna", ktorým sa oháňa každý, čo tuší, o čo ide.
Je to vždy tak, že kdekoľvek, kedykoľvek a čokoľvek sa stane, vždy zato môže niekto iný. Jasné, všade naokolo budeme tvrdiť, že si zato môžme sami, že je to naša vina, no vo vnútri už budeme preklínať osobu, ktorá je podľa nás zodpovedná, za celé naše nešťastie.
Ako je možné, že navonok hráme hrdinského odhodlaného a pokorného služobníka Sancha Panzu, a vo vnútri sme pritom len naivným Donom Quichotom? Ako si predstavujeme funkčnosť našej pokryteckosti, keď ju sami pred sebou zhadzujeme v tých najzásadnejších veciach. Týka sa to predsa nás, nášho svedomia.
Prečo vlastne dovolíme sami sebe robiť tak banálne chyby, že potom hľadáme vinníka všade naokolo. Hovorí sa, že : "Múdry človek sa učí z vlastných chýb, a inteligentný zasa s tých cudzích." Platí to naozaj celoplošne. Každý sa hrá na poradcu na medziľudské vzťahy, všade naokolo rozdávame rady ako návod na dokonalý život, pričom ten náš je v zúboženom stave. Nezamýšľame sa nad tým, akú reklamu si tým robíme, keď si takýmto spôsobom "serieme do huby", ale tvárime sa inteligentne a skúsene, aby nám verili. Nebolo by jednoduchšie byť sám sebou, a ukázať, že tiež vieme, čo je to chyba? Čo znamená priznať si chybu?
Preto dnes navrhujem, aby sme pri každom našom omyle, spáchanom v najbližšej dobe uvážili, na koho to hodíme, či je vôbec nutné to na niekoho hádzať, a či radšej zo seba neurobíme hrdinu, ktorý si priznal porážku, a tak ho všetci oslavovali...
"Jednou z najsilnejších zbraní ľudstva, je ľútosť."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár