,, Spíš?" spýtal sa a pohladil ma po vlasoch. Bola som doma... Konečne som bola na mieste kde ma nebrali ako špinu ako slabocha, čo sa pokúsil zabiť. ,, Nemáme už žiadne peniaze, Lívia." šepol a pretrel si rozospaté oči. Vstala som a zadívala sa na sídlisko pod nami. ,, Lívia... Ja... Môj známy by nám dal peniaze. Lívia, počúvaš ma vôbec?" Cítila som ako mi políci stekala slza, ako padala na vlhkú zem prázdnej garsónky. ,, Ja už to nedokážem, Marek. Veď vieš, čo sa stalo." hovorila som cez slzy a cítila som ako sa mi klepe hlas.
Vedela som, že už nemôžem. Áno ulica mi poskytovala všetko ale cena za akú bola až priveľmi vysoká.
Keby tu tak bola mama... Určite by povedala, že mám prísť domov, že mi urobí mätový čaj... Že budeme zas šťastní. Nemohla tomu chápať. Nemohla chápať láske lebo ona si otca vzala len pre peniaze. Láska pre ňu neznamela nič. Nebol to cit bola to len chladná vypočítavosť. Láska pre ňu nebolo takmer nič ale pre mňa znamela takmer všetko. Viem, znie to gýčovo...
,,Lívia, niekto klopal." zakričal Marek. Podišla som k dverám a otvorila ich...
,,Mama???"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pastelqa
7. 12.decembra 2008 19:40
ty si romanticka, co?
Napíš svoj komentár