Bum, koniec, čierno. Otvorila som oči. Už som nemala pred sebou svojho jediného, ale stenu s plagátmi mojich obľúbených kapiel.
„Prečo sa ma to nikdy nespýta?!“ zamraučala som, ale aj tak som sa cítila skvele. Taký krásny sen som nemala už dlho, iste to je predzvesť niečoho! Zapla som rádio, tancovala som po izbe a spievala si. Už tu chýbali len tie vtáčiky.
„Prosím ťa, to čo robíš??“ prerušila moje zamilované stavy sestra.
„Dobré ráno!“ usmiala som sa rýchlo. Kriste, musím si zatvárať dvere na izbe, tu zjavne nikto nerešpektuje moje súkromie!
„Tak sa maj, trapka,“ uškrnula sa a odišla. Prevrátila som oči. S ňou mám spoločné DNA? Tepša jedna, a kam vôbec ide tak skoro ráno? No ale, jej problém... Chuť robiť zo seba debila ma už prešla, tak som si len sadla na posteľ a nahlúplo sa usmievala. Mne totiž chvíľu trvá, kým sa preberiem.
Pesnička skončila, ozval sa hlas plný energie.
„Pre tých, čo teraz vstali, dobré ráno...“ natiahla som sa. Ďakujem!
„...a pre ostatných chudákov, čo sa ponáhľajú do práce a školy: Je sedem dvadsať tri, piatok trinásteho, tak dnes si dajte pozor! A teraz nasleduje...“ Stŕpla som. ČOŽE?? Piatok? Škola? 7:23 ? Bože, bože, bože!! Vyskočila som, a vyštartovala do kúpeľne. Neviem, kto navrhuje sušiaky na prádlo, ale tie dlhé nohy si mohol odpustiť. Môj pád musel zobudiť aj susedov o 3 poschodia nižšie, môj rev aj tých na prízemí. Pri čistení zubov som nahodila výkon motora s objemom 1,2 litra a už som sa videla s hocijakou známkou okrem jednotky zo správania, pretože s časom príchodu do školy 7:45 sa veľmi nekamarátim.
Beh späť do izby. Veliteľský čas 7:26, menší problém so skriňou. Teda, ani nie tak so skriňou, ako s jej obsahom.
„Nemám si čo obliéééécť!!“ vykríkla som zúfalo a s hrôzou som si uvedomila, že v mojom jedinom použiteľnom a čistom tričku si v kľude odkráčala do školy sestra. Sestra!! Vytiahla som z jej skrine tričko, ktoré malo prísny zákaz dotýkania sa. Mojimi rukami, samozrejme. Smola, ségra! Keď som bežala cez moju izbu do kuchyne, na šminky som sa ani neodvážila pozrieť. Hrianka, ktorú som mala nachystanú, bola prirodzene úplne studená, a keď som ju spláchla ľadovým čajom, na protesty môjho žalúdka som nemala čas. Mikrovlnka hlásala čas 7:35. Už som počula pohrebné zvony. Vlasy som neriešila, v čase posledného súdu sú takéto veci malicherné. Zbohom, rodina! zašepkala som teatrálne prázdnemu bytu, a spolu s veľkolepým zamávaním na rozlúčku som zabuchla dvere. Všetky okná sa zatriasli a svojím dupotaním po schodoch som spôsobila prinajmenšom zemetrasenie o sile tretieho stupňa Richerovej stupnice.
Cestu do školy neopisujem, potom, ako ma skoro zrazili 3 autá a ja som pri behu prevrhla 2 koše, bude isto spísané oficiálne hlásenie. Posledné metre som využila na modlenie. Pani profesorky, buďte ku mne milosrdné... Oči som mala vyvrátené k nebu, a oznam na dverách som si všimla až vtedy, keď som do nich vrazila.
„Vážení študenti, z dôvodu chrípkovej epidémie....“ bla bla bla. Rýchlo pozriem na koniec papiera. „...a tak sú dnes vyhlásené chrípkové prázdniny.“ V nemom úžase som list zbehla ešte tri krát. „Chrípkové prázdniny? Na našej škole? Sa mi asi...“
Bum, koniec, čierna tma. „...sníva!“ zabľabocem. Poloslepo nájdem mobil. Sobota, 7:23. Zívnem ako hroch a prehodím sa na druhý bok. Možno sa ma to tentoraz spýta, napadne ma, a už nič nevnímam.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
igorko
21. 3.marca 2008 16:32
skoro si ma oj...la ale chripkove prazdniny??? ty prosim ta co si myslíš,... že si na poštovej???
Napíš svoj komentár