Bolo len 8 hodín ráno a ja som bola ešte ospalá. Ale radosť v očiach mojej sestry ma prinútila vstať a pozrieť sa von oknom. Vločky snehu mi pomohli rozlepiť oči. Celá naša ulica bola posiata snehom. Cítila som sa ako v nejakom sne. Zahľadela som sa na tú nádheru za oknom a zabudla som na čas. Nevnímala som okolie. mama ma však vrátila späť do reality s tým že sa ponáhľame k starej mame na vianočnú večeru. Rýchlo som si zbalila veci a mohli sme vyraziť. V aute vládla príjemná vianočná atmosféra. Mali sme ešte pred sebou tri hodiny cesty a tak som si povedala že si trocha pospím. Nešlo mi zaspať. Mala som zlý pocit z toho, že vonku nie je dobrá viditeľnosť. Aj napriek tomu, že moja mama je dobrá vodička, bála som sa, že sa niečo stane. Čo keď nejaký vodič bude nepozorný a nabúra do nás? Čo ak náhodou mama urobí nejakú chybu.? Hlavou mi preblesklo veľa podobných otázok a čím ďalej tým viac som mala pocit že sa niečo stane. V tom moje myšlienky prerušil silný náraz. nevedela som čo sa deje, cítila som len nárazy so všetkých strán. Keď už to skončilo, a myslela som si že už nič horšie sa nemôže stať, zistila som, aké zlé to ešte len bude. Počula som klaksón rútiaceho sa kamióna, ktorý nás nabral ako nejakú smietku. Po pár sekundách som sa spamätala s radosťou, že sa mi nič nestalo. Išla som skontrolovať sestru, či aj ona je v poriadku ale ona tam nebola. Nesedela vedla mňa. Periferne som si všimla, že mama nie je na tom moc dobre. Pozrela som dopredu a cez rozbité sklo som videla ako malá Rebecca leží v kaluži krvi. Pribehla som k nej a položila som si ju do lona. Ešte bola pri vedomí. Okolo mňa sa zhŕklo veľa ludí. Kričala som aby niekto zavolal sanitku a nech idú pomôcť aj mojej mame.
Môj malý anjelik tam ležal tak bezmocne a ja som nevedela ako mam pomôcť. Neostávalo mi nič iné ako sa prizerať a čakať na sanitku. So slzami v očiach som sa len bezducho prizerala a všetky sny sa mi rozplynuli na prach. v duchu som si vravela dakujem ze si a prosim nikam ..nikam mi neodid. Každý nádych ma klincoval k zemi, rozmýšlala som o čom ten život vlastne je. Všetci okolo mňa vyzerali byť taký sťastný že tam neleži niekto im blízky, no mne sa len z hrdla dral bolestný výkrik. Rebecca sa na mna pozerala s úsmevom na tvári.
Moja cukrová bábika, ktora vždy žiarila radosťou a z očí jej hladel smiech, zavrela oči, a zaliata krvou odišla navždy. Slza mi stekala po tvári a dopadala na jej nehybnú tvár. Oči do ktorých som sa tak rada pozerala už nikdy nič neuzrú. Oči v ktorých bola vždy iskra su teraz prázdne, sú prázdne a ja to uz nikdy nevratim spät. Už nikdy neuvidim jej usmev. Uz nikdy nezacujem jej smiech. Moje srdce bolo čudne prázdne. Prazdne ale s obrovskou jazvou, jazvou ktora sa uz nikdy nezahoji. Ludia vytvorili koridor a k mojej sestre pristupili sanitary. Prisli...ale uz bolo neskoro. Nevedela som či sa mam hnevat na nich ze neprisli skôr, alebo na seba ze som jej nedokazala pomôcť. Chcela som byt sama..uplne sama. .vyhnat vsetkych ludi a len tak si tam sediet na zemi s rebeccou v lone.
Keby som teras mohla Bohu položiť jednu otazku spytala by som sa len :,, Prečo? Prečo sa to muselo stať práve mne?´´ Myslim si ze nikto z nas na to nevie odpoved...z tejto skusenosti mozem len povedat, ze zivot je len cesta na ktorej stracame tych, ktorych najviac milujeme.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
dotheskaa
29. 11.novembra 2008 18:11
peknéé a smutnéé.(
3
mne sa paci, ako ste sa vyjebali na ceste a este vas aj zramoval nakladiak a ty v poho
Napíš svoj komentár