Konečne. Som naučená, pripravená na hodiny a práve som dokončila svoj SÓLO tanec na súťaž. Profesorka Svenová nás chce pripraviť na vystúpenie, aby sme si zvykli na divákov a tak nás berie na rôzne vystúpenia. Je hrozne zlatá.
Peter je úžasný. Venuje mi každú voľnú minútu. Ja ho tak milujem.
Aj Aurora sa nejako začlenila, aj keď sme ju obrazne povedané dokopali, pridala sa do partie ja, Gabi, Peter, Gusto a nový člen Aurora.
Gabina noha sa má dobre. ale tak skoro tancovať nebude. Na šťastie, nebola to úplná zlomenina. Po
Vianociach už bude môcť tancovať. Ale nie tak úplne. Nesmie si príliš zaťažovať nohu a tak môže tancovať len s učiteľom aj to len kroky čo nebudú príliš zaťažovať nohu. Takže na súťaži tancovať nemôže. Ale snáď to prežijem. Ak nie, tak to sa uvidí. Až na to, že ja to neuvidím.
30. 11. streda
Keď som si zakladala denník, myslela som, že budem mať čas si doň aj písať očividne to také ľahké nie je. Večer padnem do postele ako zabitá. Ale beriem to z tej lepšej stránky. Notes mi vydrží ešte veľmi dlho. A vlastne ani nie je o čom písať. Všetko je v dennom kolotoči. Tancujem, učím sa cvičím na súťaž, zriedka, ale predsa sa stretávam s Petrom a dookola. Je to namáhavé, ale teší ma to.
23. 12. piatok
Nie, nie, nie, nie, nie, nie, nie, nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee a NIE. Ja som v šoku. Som zúfalá, nahnevaná, nešťastná a neviem čo ešte. Predstavte si sirotu. Dostane sa na vysnívanú školu a všetko sa jej tam začne dariť. Dokonca si nájde chlapca a tu to viazne. CHLAPEC. Predstavte si, že keď sa toto dievča teší na to, že má konečne pauzu, aj keď musí stráviť Vianoce v škole je šťastná. A teraz si predstavte, že ide odprevadiť svojho chlapca a nájde ho olizovať sa na chodbe s babou, čo ani nie je zo školy. A to sa mi stalo. On sa olizoval s inou. Som v koncoch. Neviem, čo mám robiť. Na čo som ho potrebovala? Aj tak bolo jasné, že mi dá kopačky. Skôr, či neskôr. Alebo mi ich nechcel dať? Chcel mať aj ju aj mňa? To je tak nefér. A teraz dolieza do mojej izby. To je ale debil. A riadny. Ale ja toho debila milujem. A ako veľmi tak strašne, tak zúfalo a tak... neviem aké prirovnanie použiť. Ale viem, že mu neotvorím. A poviem pani, ktorej meno vždy zabudnem, no tej, čo máva dozor na našej chodbe, aby ho nepustila, a keď sa bude dobiedzať, nech nešetrí svoj paralizér. Debil debilný. Síce po lekárskej stránke debilom nie je, správaním je. A to dvoj násobný. Ja sa rozplačem. Čo to trepem. Revem v kuse už pol hodiny a stále to zo mňa ide. Zaujímalo by ma, kde sa to vo mne berie. Toľko vody som za celý svoj život nemala šancu vypiť ani keby som pila celý život v kuse bez prestávky na wc a na jedlo. Ja mám také nervy, že preryjem celý zošit. Musím prestať písať. Aspoň, že to pred tými dverami vzdal. Môžem ísť do stajne. Vyrozprávam sa koňom. Oni našťastie sviatky slávia v maštali. A ešte furt plačem. UUUAAAAAAAA!!!!!!!!!!!!
24. 12. piatok
Je štedrý deň a ja som v škole, sama, zúfalá a bez priateľov. Prečo ja? Ale, keď nad tým tak premýšľam, malo mi to napadnúť. Veď ja nemôžem mať také veľké šťastie. Musím sa k nemu prepracovať. Budem tancovať. A budem šťastná. Nič iné. Nemôžem veriť chalanom tí sú...sú chalani niet čo dodať. Ale najviac ma bolí to, že mi tak ľahko, bez akýchkoľvek problémov klamal. Klamal mi do očí, každý deň keď sme boli spolu, keď sme sa prechádzali po areály, keď sme chodili kŕmiť kone, vždy. A teraz som tu. Sama. Nik, len ja a pár vydedencov z domu, ktorých rodičia išli do zahraničia bez nich. A je tu aj Peter. Aj on. Nerozumiem, prečo ten jeho strýko nemá dom. Čo nemá dosť peňazí, či čo? Zdržiavam sa len v izbe. Vyšla som len na raňajky. Teraz je 11:30. o chvíľu musím na obed, ale myslím, že veľa nezjem. V sirotinci sme mali taký zvyk, že sme celý deň jedli len trochu. Tak si to pripomeniem. Chýba mi to. Aj tí malí. Ja som patrila medzi starších a pomáhala som sa o nich starať. Je to pekné spomenúť si, ako sme sa s nimi bláznili a hrali na lúke. Malí chlapci hrali hry s loptami a dievčatá si zbierali nálepky a fotky slávnych hercov a spevákov. A vymieňali si pamätníčky, ktoré si samy vyrobili zo servítok z obedov ,čo si nechávali, a recyklovaného papiera. Tak mi chýbajú. Ten ich bezproblémový svet. Ak tomu dobre
rozumiem, môj bezproblémový svet už skončil. Teraz som v inom svete. Hnusnom. Fuj!!!
Ale... práve teraz som si spomenula na to, že ma podviedli!!! Nie!!! Že ma podviedol len jeden človek. Peter. Som v kýbli. Aj s gulášom. Som kúsok mäska v ňom. Tak. Presne tak to je. Pomaly sa varím a varím, až kým sa neuvarím. A niekto ma zje. Ham, a je to.
Vlastne to robíme so zvieratami. Predstavte si ten život. Žijete, aby vás zjedli. Našťastie tie zvieratá netušia, čo ich čaká a žijú v blaženej nevedomosti. Aj ja som v nej žila, kým som neprecitla do reality. Do krutej, odpornej a neférovej reality života. Nič nie je fér. Ako môže niekto hovoriť, že je život fér? Neviem to ani precediť cez zuby.
Dobre! už som sa poľutovala a teraz.... nie! Nemôžem ísť von! Tam bude predsa on! Ja ho nechcem stretnúť. Budem tu. A basta!
/o 5 minút neskôr/-
Ale ja sa hrozne nudím. Idem sa prejsť. On ma obmedzovať nebude.
Nemôžem. Nedokážem to. Nejdem!
Idem.
Nie.
Ale už vážne. IDEM!!!/na obed/
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár