Premyslam...
Ako je mozne, ze zistite mieru lasky az ked o milovanu osobu pridete?
Teda, ja som vzdy vedela ze otca lubim, ale cez to vsetko peklo co doma narobil som si niekedy doslova priala jeho smrt...
A teraz, ked umrel, lutujem kazde jedno zle slovo, co som mu povedala a za kazdu jednu zlu myslienku vypustam horke slzy...
Aj ked... a to aj ked mi dookola vyri v hlave a neustale premyslam o tom co bolo zle, co zle nebolo, co je zle a co zle nie je.
Este to nie su ani dva mesiace co otec umrel a vo mne sa vsetko lame...
Myslela som, ze casom to bude lepsie ale akurat tak mi coraz viac
chyba...
Aj to jeho ozranecke : "Ivana, pod mi zvrtnut cigu!" na ktore som mala tolko krat nervy... A to ani nevravim ako mi chybaju tie normale casti
nasho zivota, tie rozhovory, prechadzky...
Vsetko je tak nahle ine a pritom to ostalo rovnake... Len umrel jeden clovek... Akoby ich neumieralo denne miliony. No mne prave ten jeden chyba.
Ako hnusne je to, ze clovek nevie, co bude zajtra
Ako obycajne vyzeral den, rano vstanem otec mi popraje aby mi rychlo usla prax, ide vyvencit psa, medzitym som sla ja na bus... Pridem z praxe, mama uplakana, ze otec dostal epilepticky zachvat na schodoch, spadol na hlavu a je v nemocnici... A potom dennodene navstevy na ARO, pohlad na otca po prvej operacii mozgu, po druhej operacii mozgu, pohlad na jeho extremne chude alkolholom znicne telo, na zastichovanu hlavu (kktsky nemocnicny personal, nemohli mu to aspon zakrit?), prebrali ho z umeleho spanku, ma otvorene jedno oko, na druhom je este opuch z operacie hlavy, opuch z oka mizne, otec zacina fixovat pohlad na jednu vec. Previezli ho z ARA na JIS-ku, aka ulava... Dokonca bol na tom tak, ze mi uz podal ruku a stisol mi ju. Kolko to ale vo mne radosti sposobilo! Mesiac natahovania po nemocnici, nadeje minimalne, otec mimo, jedine co mohol bolo mierne hybat pravou rukou... No vo mne nadej neumierala, verila som, ze sa z toho dostane. I ked z reci doktorov som sa postupnie zmierovala s myslienkou, ze umrie. Stale som si to vsak nepripustala k srdcu... Kazdy den som mu rozpravala, co mam nove ja, rodina, priatelia. Prikazovala mu nech sa drzi, ze so mnou musi tancovat na maturitach... Az som jednu sobotu vstala okolo obeda, mami nikde, tak si co to navarim a jem. Otvoria sa dvere v nich mama cela v ciernom, vytrestene leskle oci. Ja som vedela, co sa stalo ale moj mozog nechcel ci skor nevedel tuto informaciu spracovat a tak sa pytam mami, co sa stalo. Mamina odpoved ma dorazila, pol hodinu po nej si nepamatam vraj som sa pozerala doblba a po lycach mi doslova stekali vodopady. Po pol hodine som sa opytala na nejake blbosti typu kto robi pohreb a co budeme robit vyfajcila asi 5 cigariet za sebou, povedala mame, ze nech sa nehneva ale musim sa ist predkychat na vzduch a sla som za mojim najlepsim kamaratom, ktory byva chvalabohu 6 minut odomna, plakala mu na pleci, fajcila cigaretu za cigaretou... Este, ze mam Mirusteka, dal ma trocha dokopy... Na pohrebe bolo asi viac mojich kamaratiek co mojho oca lubili ako rodiny (no az tak nie ale bola to bieda, o pohrebe ani nehovoriac...)A teraz, pisem blog, spominam na otca, je mi smutno...
Ake je to zvlastne, no zivot ide dalej
Az niekedy boli, ze ide dalej, a radsej by som bola keby zastal...
Ale to nejde a treba zit pre milion inych veci
A takto mam aspon svojho anjela strazneho
Lubim ta oci
A v mojom srdci zijes navzdy (ake mi je to vtipne, pred ocovou smrtou na
kazdom pohrebe nejakej storocnej tety som nadavala ako moze niekto zit v nejakom srdci)
A este k tomu pocuvam ocove country, sice som ho mala rada vzdy (ach ja dieta hip-hopu) ale momentalne to vraj dost prehanam...
I tak ma najviac zarazilo, ze som zistila, ako som ho mala rada az ked je neskoro...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Mám najlepšiu kamarátku, ktorej zomrela mamina a druhú kamarátku, ktorej zomrel ocino... Aj keď sa neviem vžiť do ich situácie (a dúfam že to tak dlho ešte ostane), veľmi to s nimi prežívam... Je to ťažké, keď sa obidve rozplačú, neudržím sa ani ja... Ale presne tak ako si napísala... Je milión iných dovodov prečo žiť ďalej... Aj keď rodiča ti nikto nenahradí... Drž sa Kikanka!!!
Napíš svoj komentár
Podla mna teraz si musis najst nejaky oporny bod, lebo inak....
Good luck