Už to je osem mesiacov od kedy sa môj život začal uberať iným smerom.
Dovtedy som všetko zvládala s ním.
Keď som prišla do Bratislavy, vždy ma tam čakal , aby mi pomohol s kufrom, aby ma odviezol na internát alebo sme šli k nemu.
Keď som sa ubytovavala/odubytovavala vždy mi pomohol.
Keď som mala nejaký problém bol tu.
Mali sme plány, doštudujem, vezmeme sa, potom prídu deti.
A tak sme si žili , až som to jeden večer nevydržala a všetky emócie vyplavali na povrch.
Zobrala som si to najnutnejšie a odišla.
O niekoľko mesiacov sa naše cesty už navždy.
Aj keď som mu raz povedala ,že sa bojím toho, že už nikdy nebudeme spolu, dnes už viem, že to, že už nikdy nebudeme spolu je tá najlepšia vec, ktorá sa nám mohla stať.
Pochopila som totiž, že obaja by sme boli nešťastní.
Byť s niekým len preto, lebo sme už pár rokov spolu, lebo ho má rada moja rodina , lebo ma má rád...zistila som , že to nestačí a tak som ho nechala ísť.
Aj keď o 3 mesiace neskôr som sa chcela vrátiť a navždy mu budem vďačná ,že ma nezobral späť , keď ma dobehla samota , oberali by sme sa o čas a v konečnom dôsledku by to dopadlo o pár mesiacov podobne, pretože tie problémy by to nevyriešilo a tahali by nás ku dnu stále.
Aj keď ma to trápilo, dnes mu ďakujem.
Keď som si pred časom pozerala jeho fotky s novou priateľkou, videla som ten rozdiel.
Pri mne nikdy tak nežiaril šťastím.
Skúšali sme byť kamaráti, no nevyšlo to a tak sme sa v máji prerušili všetky kontakty.
Neviem prečo , ale mala s ešte potrebu oznámiť mu, že už mám za sebou ďalší ročník. Tá správa zostala bez odpovede. Hnevalo ma to, ale vtedy som pochopila, že po štyroch rokoch spoločného života mu nestojím už ani za jednoslovnu odpoveď. A pomohlo mi to.
Hľadala som sa , postupne som sa naučila, že už ma na stanici nikto nečaká a na internát sa musím dopraviť sama.
Skončil semester a po troch rokoch som sa prvýkrát odubytovavala sama, bola som šťastná, že som si zvládla sama ponosit domov všetky veci a vsetko obehat.
Začala som sa viac venovať sebe , plávanie, korčule, fitko, vrhla som sa na aktívny spôsob života.
Ale stále mi chýbal niekto , niekto kto by sa zaujímal.
Stále som sa snažila hľadať šťastie.
Často som ho hľadala na nesprávnych miestach , v nespravnej náruči.
Stálo ma to pár omylov.
Stálo ma to pár sklamaní.
A keď už som si myslela ,že som ho našla a zo dňa na deň odletelo.
A tak som prestala a ako to už býva , tie najlepšie veci sa dejú keď ich nečakáme ani neviem ako a bol tu.
Môj výlet , naše prvé stretnutie , po ktorom sme sa dohodli, že nabudúce príde on za mnou.
Do poslednej chvíle som neverila , že príde , no zároveň som v kútiku duše dúfala ,že sa tu raz zjavi.
Ubehli dva týždne a on prišiel.
Čítala som si jeden výrok , v zmysle, že niekedy ti jedna osoba (tá správna) dá za mesiac viac , ako iná za celé roky.
Asi na tom nieco bude.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár