Anjelik s belasými krídlami sediaci na okraji priepasti. Pohupujúci nohami nad jamou, ktorej dno je zahalené hustými oblakmi. S nádhernými modrými očami, v ktorých sa lesknú slzy ako lesknúce sa drahokamy na jantárovej hladine rieky. Vlasy - krátke, čierne ako uhoľ, jemne zvlnené, hrá sa s nimi vietor.

Anjelik smutno pozerá dolu za tým, čo tam nechal, zabudol. Srdce mu piští po tých veciach a hlavne - po tých ľuďoch.

Celé dni presedí na okraji tej priepasti, neschopný radovať sa z možností, ktoré mu ponúka Nebo. Jeho slzy dopadajú dole v podobe dažďa, v ktorom tancujeme, smejeme sa, smútime či radujeme, utekáme, či vychutnávame si ho.

V ušiach mu hrá len jedna pieseň.. Stále dookola... dookola... dookola.

Pieseň, čo vyvoláva spomienky a ráňa jeho ubolené srdce.
Nie je však sebecký, nevolá ich k sebe, nechá, nech sa radujú zo svojich pozemských radostí. Nevyčíta im, že si naňho spomenú len zriedka. Práve naopak - teší sa tým výnimočným chvíľam.

Presne takto si predstavujem Teba. Teba TAM.. Určite si v Nebi.. Ešte sa stretneme.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
wera55555  5. 1. 2010 15:34
nádherne opísané
Napíš svoj komentár