Napísať sumarizáciu tak cca roka bude ťažké, viac než len ťažké. Bola to húsenková dráha - raz hore a raz dole. Pocity eufórie a šťastia trvajúce max. 2 dni striedali depresie s trvaním týždeň a viac.
Boli dni, že keď som nemusela (rozumej malý bol so svojim otcom) ani som sa nenamáhala vstať z postele. A boli dni, keď som s malým lietala po vonku celý deň a smiali sme sa jak blázni. Lepší parťák jak bárzjaký chlap vám poviem!
Občas sa pristihnem pri tom, že sedím na lavičke na ihrisku a sledujem malé čudo naháňajúce sa predomnou a potom mi prebehne hlavou myšlienka. Toto je moje dieťa. Môj syn. Moja krv. Moja budúcnosť.
Je to zvláštny pocit. Je to paradox, ale uvedomujem si to čím ďalej tým viac. Je to zodpovednosť, na ktorú som nebola pripravená. No je to tu a je to dar. Od koho? Neviem. Ale je to dar.
Keby nebolo jeho, neviem kde by som bola. Možno by som viedla život ako drvivá väčšina mojich spolužiačiek. Každý piatok párty, nevedieť o sebe a každý týždeň iný chalan. Toto je to, čo mi má chýbať? To, o čom všetci hovorili? Nie, ďakujem. A názor som nezmenila ani po 3 rokoch stále.
Vyhovuje mi to tak, ako to je. Som medzi ľuďmi - doobeda v škole. Áno, všetci tí úžasní "priatelia" dakam zmizli záhadne. Zostalo niekoľko ľudí, s ktorými sa mám ešte čo povedať. Ostatní sú inde, alebo som "inde" ja. Známky mám lepšie ako som mávala, kým som nemala ešte malého. Myslím na budúcnosť, viem, že ho mu chcem pripraviť DOBRÝ život. A tak sa snažím.
Prídem domov a čaká ma On. Muž môjho života. Muž môjho srdca. Tak teda ideme na romantickú prechádzku. K jazeru, na ihrisko, na zmrzku. Hocikam. Drží ma za ruku a keď odíde, naspäť sa za mnou vracia s úsmevom a objatím. To je to, čo ma tu drží. A ak ma ocení slovíčkom "mami" , nenájdete šťastnejšieho človeka.
A večer, keď ho uložím prichádza najťažšia časť dňa. Učenie a potom práca až do neskorých nočných (alebo ranných) hodín. Nechcem vedieť koľko kávy som za tento rok vypila.
Občas sa cítim naozaj na dne. Doma to vôbec nie je ideálne a čosi mi stále chýba aj v inej oblasti. No potom je tu On. A preňho musím žiť.
Niekto to volá omyl,
ty si to nazvala inak,
šťastie v nešťastí,
tvoj malý, pekný synak.
Tvoj poklad, tvoja súčasť,
tvoje srdce, tvoje všetko,
Tvoja nádej, tvoj zmysel...
Blog
Komentuj
15 komentov k blogu
1
depropex
26. 6.júna 2013 13:04
mamíííí
4
tak to obdiv teda...ja sa cítim bežne pri ľuďoch ako decko, ale pri tebe sa cítim ako veľmi malé decko
5
obdivujem ťa že to takto v 17 zvládaš. Veľa šťastia do budúcna nech je už vždy iba lepšie
7
3 roky? syn sa narodil ked si mala 14? mas viac zodpovednosti ako ja v 23, smekam.
9
je mi z toho do plaču ale tak v dobrom.. taký radostný plač, milý
10
snad tvoj syn nebol vysledkom tych party a striedanim chlapov ako spominas u svojis spoluziacok
11
@ameryka aj som čakala, že to niekto takto otočí. nechať si ho, neísť na potrat a vychovať ho? objektívne neviem posúdiť, ale ak to dieťa má domov, má milujúcich rodičov /a starých rodičov/, a teda je o neho postarané - mám pocit že je to rozhodne zodpovednejšie ako sa toho dieťaťa zbaviť len preto, že ho splodili keď mala 14.
12
@willbebetter nie, rátam odkedy som otehotnela 3 roky
@momoglamorous nie, bolo to s chalanom s ktorým som bola od 12tich a ešte aj cca rok a pol potom, čo sa malý narodil...
@momoglamorous nie, bolo to s chalanom s ktorým som bola od 12tich a ešte aj cca rok a pol potom, čo sa malý narodil...
13
@willbebetter ja som skôr mierila na zodpovednosť pri sexe, čiže ešte pred samotným tehotenstvom, pretože zodpovedný človek nemusí riešiť už vzniknutý problém
14
@ameryka ja rozhodne nie som z tych ktora bude obhajovat nezodpovednost v sexe, ale v tomto pripade som sa k tomu postavila tak, ze OK, stalo sa. nemalo sa, ale stalo sa. a je taka pekna hlaska, ze v zivote z 10% zalezi na tom co sa stane a 90% na tom, ako na tu udalost zareagujes.
15
Obdivujem ta, strasne moc ta obdivujem. Musis byt skvela mamca
Napíš svoj komentár