Prebudil ju polohlasný rozhovor nejakých dvoch postáv vedľa nej.
„Ďakujem ti Lukas.“ –Lukas?Počkať, kto je Lukas?-
„Nemáte za čo, vezmite jej veci, ja ju odnesiem dovnútra.“
Buchnutie dverí na aute, niekto ju vzal na ruky. Zacítila vôňu, ktorá jej bola veľmi známa. Niečo jej pripomínala, no za nič na svete si nevedela spomenúť čo. Vrznutie dverí a tie ruky ju položili o chvíľu na niečo mäkké a ona opäť zaspala.
* * *
„Lia?“ započula netušiac, či vo sne, či naozaj. Až keď naliehanie pokračovala, pokúsila sa otvoriť oči. Bolo to ťažké, pretože ich mala zlepené a opuchnuté od sĺz.
„Ach zlatíčko, prespala si celý jeden deň. Ako ti je?“ –och, aká je zrazu starostlivá-
„N...n...ne...neviem.“
„Bež sa umyť a prezliecť prosím ťa. Spravím ti niečo jesť.“ –ona mi spraví niečo jesť? to už sa pekných päť rokov nestalo-
Ona však, akoby bola robot, ktorý iba plní to, čo mu niekto prikáže sa postavila. Deka, ktorou ju niekto predtým zakryl sa jej zošuchla dole a jej sa zatočila hlava. Posadila sa späť. Ešte si nič neuvedomovala, to bolo to najlepšie na spánku. Tupá bolesť zatiaľ neprichádzala. Keď jej matka videla, ako sa trápi, podišla k nej a podoprela ju. Konečne sa postavila a tak ju matka chytila pod rameno a pomohla jej do kúpeľne.
„Mám ti pomôcť aj s vyzliekaním?“
„Nemusíš, to zvládnem.“
Dvere sa zavreli a Lia zamkla. Vošla do sprchy a pustila na seba prúd teplej vody. Tá, akoby jej však okrem tela uvoľňovala zároveň aj myšlienky a postupne bolesť. Všetko sa v tom okamihu vrátilo späť.
-Nik, och Nik. Je mŕtvy. Včera bol pohreb. Zomrel, nie je tu. Mŕtvy, mŕtvy, mŕtvy...-
Hlava sa jej znova zatočila, no stihla sa zachytiť o stenu. Nechala, nech jej voda steká kadiaľ chce, nechcela nič vnímať.
Vyšla, utrela sa. Usušila si vlasy a prezliekla sa do pyžama, ktoré jej tam mama ešte predtým nachystala.
„Lia! Jesť!“
Pridŕžajúc sa steny sa veľmi pomaly dostala do kuchyne.
„Palacinky. Aké chceš? S tvarohom? Lekvárom? Čokoládou?“
Tvárila sa akoby nič. –Ako mohla?!-
„Nechcem, idem si ľahnúť.“
„Musíš niečo zjesť.“
Nič. Žiadna odpoveď. Iba buchnutie dverí a ona, hneď ako si ľahla na posteľ zaspala.
* * *
„Lia? Lia? Si tu?“ Silné, otupujúce svetlo. Potom nič, ticho.
„Ach Linda, tu si.“
No ona nič nevidela, iba počula taký... nežný hlas. Linda. Tak jej nikto nehovoril, všetci ju volali Lia. A nik nevedel, že Linda sa jej páčilo oveľa viac. V tom započula iba buchot a cinknutie čohosi.. ako keby sa rozbilo sklo. A opäť.. Oslepujúce svetlo. Na okamih. A potom znova nič. Ticho a tma. Donútila sa rozlepiť oči a stále ležala na posteli v svojej izbe. Bol to len sen a všade bola tma. Až teraz si uvedomila.. Ten hlas, presne taký ako mal Nik. Rýchlo však tieto myšlienky zahnala, pritiahla si paplón bližšie a zaspala naspäť.
* * *
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
asi ta matka za nieco moze vsak.. tesim sa na dalsi