„Ako jej je?“
„Neviem, zatiaľ väčšinu času iba prespala, od toho pohrebu ešte nič nezjedla.“
Síce už bola hore, ale neotvorila oči, aby počula o čom sa baví jej matka s niekým, koho hlas nespoznala.
„Môžem tu počkať kým sa zobudí? Rád by som sa jej na niečo spýtal.“
„Samozrejme, ja idem zatiaľ niečo zjesť.“
Hneď ako počula, že buchli dvere, ponaťahovala sa, akože sa práve prebúdza, zazívala a ospalo pootvorila oči. Keď ho však uvidela, rýchlo sa posadila.
„Poznáme sa?“
„Ako sa to vezme. Priniesol som ťa z toho.. hm.. pohrebu domov.“
Pohreb... Opäť bola späť tá tupá bolesť pri srdci.. –Nik..-
„Aha vďaka..“
„Prepáč.. Nechcel som.. Znova ti to pripomenúť.“
„Dobre, radšej ticho...“
Sklopil oči a zahľadel sa do zeme. Videla, že nad niečím rozmýšľa.
„Takže ty ma nepoznáš?“
„Ja neviem.“
„Som .. vlastne bol som Nikov kamoš. Lukas.“
„Niečo mi to hovorí. Ty si ten, ktorý chodí so Sylvou?
„Vlastne áno.“
„Super, a prečo si sem prišiel?“
„Chcel som vedieť ako sa máš.“
„Ako sa asi môžem mať?“
„Chápem.“
„Nie, to nikto pochopiť nemôže,“ povedala to smutne, nie nahnevane a z oka je vypadla slza.
„Tak prepáč, nechcel som ťa rozrušiť. Ja už pôjdem.“
„Ale nie.. Ďakujem, že si sa prišiel pozrieť ako sa mám. Ahoj.“
„Aj nabudúce.“
Vstal zo stoličky a odišiel z izby.
* * *
Nikdy by nečakala, že sa ešte nájde niekto taký, kto sa zaujíma aj o druhých ľudí. Ľahla si, že zaspí znova, no už to nedokázala. Spala príliš veľa a bolo jej zle od žalúdka. Keď sa však iba prehadzovala na posteli, nedokázala sa ubrániť slzám a spomienkam. Stále akoby si úplne neuvedomila, že on NAOZAJ už nikdy nepríde. Posadila sa a pritúlila si plyšového delfína, ktorého jej daroval on. Milovala delfíny, no jediný ktorému sa s tým zdôverila bol Nik.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
sorry ale to ona, mi skazilo dojem, aj keď viem, že je to drobnosť a viem, čo tam ide... dúfam, že nevadí, že ťa obťažujem kravinami...