Zostala jej jedna priateľka, ktorú poznala už osem rokov a ktorej mohla veriť, lenže aj ona si našla frajera a tak už spolu trávili oveľa menej času ako predtým. A odvtedy, čo zomrel Nik sa jej ani len neozvala. Musela to predsa vedieť. V ich malom mestečku sa správy šírili rýchlosťou blesku. No Lia jej nič nevyčítala, chápala, že Kory sa bojí, že by jej nemala čo povedať.
Kŕče v bruchu už boli také silné, že sa odhodlala vsať z postele a zísť dole do kuchyne.
„Mama?“
Nič.
„Mamaaaa?“
Nič. Jasné, znova sme v starých koľajách.
Otvorila chladničku a vybrala dve palacinky, ktoré tam zostali. Zohriala si ich a natrela lekvárom. Pomaly z nich odštipkávala. Nemala na to chuť, no nemala rada bolesť. Keď dojedla vrátila sa späť do izby a otvorila album. Album s fotkami, kde boli oni dvaja spolu. Potrebovala plakať a vyplakať tú tupú bolesť zo seba. Vedela, že to nebude ľahké.
Zo spomienok precitla až niekedy okolo jedenástej, keď buchli vchodové dvere. Snažila si utrieť líca, ktoré mala mokré od sĺz, no prúd sĺz nevedela zastaviť. Dusila sa od vzlykov a cítila sa akoby jej niekto ukradol časť jej samotnej. Ľahla si, znova si pritúlila delfína a snažila sa zaspať. Spomienky jej to však nechceli dovoliť.
Spomínala na dni, keď sa spolu bláznili, smiali, dni keď spolu plakali, keď sa iba spoznávali. Na prvý bozk, prvé objatie, prvú spoločnú noc, prvé milovanie. Všetko sa jej predieralo až na dno duše. Mala pocit, že sa jej ju niekto snaží vytrhnúť, odhodiť a pošliapať.
Nechcela byť bez neho. Bez jeho vône a dotykov. Nedokázala si to predstaviť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár