Stála pred zrkadlom a bez akéhokoľvek záujmu si obliekala čierne šaty na ramienka. V jej zelených očiach sa jej skvel akýsi prázdny výraz, z ktorého sa dalo vyčítať, že je vo vlastnom svete, v ktorom On ešte žil. Opäť sa zahľadela na seba do zrkadla, stála len tak, bez pohnutia, akoby nad niečím rozmýšľala a nechcela tento myšlienkový pochod prerušiť. Potom však vzala do ruky kefu a prečesala si svoje husté kučeravé hnedé vlasy, ktoré tak veľmi nemala rada. Obula si lodičky a práve keď už na ňu matka zdola kričala, aby sa ponáhľala, Lia schádzala po schodoch. Matka sa s ňou od toho dňa ani poriadne nerozprávala. Nenašla na to odvahu a tiež vedela, že Lia si to stále neuvedomila. Nasadli do auta a vyštartovali. Ona si oprela hlavu o sklo a mlčky si prezerala domy, ktoré sa za ním mihali. Nad ničím nepremýšľala. Nechcela.
Prudko zastali pred bránou starého cintorína. Ona vyšla z auta, nasadila si okuliare a keď sa jej matka spýtala, či má ísť s ňou, iba pokrútila hlavou a zabuchla dvere. Pomalým krokom sa pobrala k zástupu ľudí, ktorí tam už boli zhromaždení. Spoznávala tváre zo školy, tváre jeho spolužiakov, kamarátov až kým nezazrela aj jeho otca a hneď vedľa neho i jeho matku. Otec jej kývol rukou aby prišla k nim a tak sa vybrala tým smerom. Bez rozmýšľania objala jeho mamu, ktorá, akoby ani nevedela kde je a prečo tam je. V očiach mala taký istý prázdny výraz ako Lia. Ponúkli jej, aby zostala pri nich, ona však mala chuť byť sama. A tak sa pozdravila, poďakovala a pobrala sa k starému dubu, ktorý stál neďaleko a nik pri ňom nebol.
Prišiel farár a začal si plniť svoju povinnosť, no ona nič nepočúvala. Bruškom ukazováka prechádzala po retiazke s príveskom v tvare srdca, ktorú mala na krku. Nikdy by nedokázala zabudnúť na ten deň, keď jej ju daroval. Boli to vtedy presne dva roky strávené spoločne. Dával jej ju na krk so slovami „Navždy ťa budem milovať.“ A teraz? Stála tu, celá v čiernom, neschopná povedať niečo, hocičo, čo by dávalo zmysel a tiež neschopná vyplakať čo i len jedinú slzu. Práve z farárových úst doznievali akési slová, keď precitla. Truhla sa spúšťala dole, do čierne zeme a následne na to na ňu padla prvá hrudka zeme. Počula žalostný výkrik, ktorý sa vydral z úst jeho matky a vtedy ju opantala tma. Vrátila sa myšlienkami do toho večera, keď jej niekto zatelefonoval, že on už nepríde. Cítila akoby padala do Ničoty. Rozplakala sa, chvela sa a ani necítila, že spadla. Všetko pre ňu prestalo existovať i ona sama. Sedela tam, pod starým dubom a bezmocne plakala. Nevnímala ani, že k nej niekto podišiel a snažil sa ju zdvihnúť. Nechcela. Chcela zostať tam, pri ňom a zomrieť od žiaľu.
***
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Pokračovanie bude na 100% úžasné!