Kto to mal vtedy vnímať? Kto to mal chápať?
Veď sa to len presypalo pomedzi prsty, dlane... ako piesok. Zrnká piesku.
Už vieš čo ťa robí (ne)šťastnou?
Šťastie neexistuje. Je to len chvíľková neprítomnosť nešťastia.
Neprítomnosť alebo nepozornosť. Nazvite si to ako chcete. Proste ten okamih, keď sa vám vkradne na chvíľu záchvev radosti do "života".
Tak teda už vieš kedy nie si nešťastná?
Viem. Tuším.
Keď nepremýšľam.
Nerozoberám, neanalyzujem.
Neplánujem.
Tie chvíle, keď sa nechám omámiť vôňou.
Bol to skok do prázdna.
Ten skok, ktorý dopredu poznáš.
Poznáš bolesť, ktorá príde.
A si s ňou zmierený.
Skáčeš i napriek tomu.
Znova. Znova.
A znova ťa ochromí.
Tá bolesť.
Znova.
...to je ne-nešťastie...
Je to paradox pocitu bezpečia.
V tých dlaniach, ktoré vedia tak ublížiť.
Zanechajú viditeľné i skryté modriny, rany, jazvy...
V tých sa cítiš bezpečne.
A kvôli nim skáčeš.
Skok do prázdna.
Zachyť ma.
Bolesť.
"Duša odteraz považuje telo a všetko zmyslové za nedokonalé a nepodstatné. Na krídlach lásky by chcela letieť domov - do sveta ideí. Chcela by sa vyslobodiť z väzenia tela."
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
silanova
17. 11.novembra 2013 19:43
ach Kisska skadesi to poznám...
Napíš svoj komentár