Odkedy sa zobudil sledoval jej siluetu črtajúcu sa za sklom balkónových dverí. Ešte stále ju neomrzelo brať mu jeho mikiny. Stále, aj napriek tomu, že o ten pocit vôbec nestál, čímsi ho priťahovala.
Vstal z postele, otvoril balkónové dvere, ruky jej ovinul okolo pása a jemne ju stisol. Ani jeden záchvev. Ticho. Tvár jej zaboril do ešte mokrých vlasov. Vôňa jej vlasov, ktorú poznal až príliš dobre zmiešaná s vôňou čiernej kávy a cigaretovým dymom.
...
Cítila jeho pohľad na svojom tele. Bolo to priam elektrizujúce, to neustále prepojenie medzi nimi, o ktoré už ani jeden z nich nestál. Príliš vysoké napätie, aby ho len tak prestrihli.
Len s vypätím síl sa zvládla neotočiť. Nechcela, aby sa ich pohľady stretli. A keď ju objal, zalial ju chlad sálajúci z jej vlastného vnútra. Najradšej by sa v tej chvíli odtiahla, akoby ju jeho dotyky boleli fyzicky.
Čas nerieši, nelieči, nehojí rany. Len zväčšuje priepasť a otupuje zmysly. Zostáva len ten pocit - dychberúci, hrdlozvierajúci pocit a nič viac. Bola to naivná predstava... Myslieť si, že bolesť je choroba, po ktorej prekonaní získaš imunitu...
Bolí to.
...
Záchod
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kosmik
13. 8.augusta 2014 19:55
neskutocne to boli ...
Napíš svoj komentár