v aréne stojí smrť.
Nie je to trik.
Kto si dnes zahrá s ňou dueto na basu?
Kto príde publiku vyraziť dych?
V manéži artista díva sa z blízka.
Do tváre smrti a cedí pot.
Tam dolu pod ním tá druhá z možností,
a ona šepká mu: Neboj sa. Poď!
Je lano osudu do výšky napnuté:
Každý ho musí prejsť vždy iba sám.
Supy a hyeny čakajú na korisť.
Keď po ňom kráčame, tlieskajú nám.
Ak prejdeš nad výškou ľudských snov,
čaká Ťa vavrín a sláva artistov.
Jedného dňa sa však to lano roztrhá,
po páde ostane len prázdna obloha.
Keď všetko onemie. A hra je na konci,
ťahá Ti zubatá po base slák.
Keď letíš sám dolu. A hra je dohraná,
rýchlo Ťa odpracú, zametú prach.
Každý je artistom v tej veľkej manéži.
Keď budeš hore sám - kto Ťa tam podrží?
V tej chvíli osudnej. V tom čísle vrcholnom,
tam medzi nebom a dnom.
Možno ten chlapček s autíčkom v dlani.
Možno ten chlapček uplakaný.
V smútku je nebo
častokrát naším jediným spojencom
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tamvtme
3. 6.júna 2006 00:03
Pekné myšlienky, majú hĺbku...len sú chaotické...ale páči sa mi t
Napíš svoj komentár