Sedím v parku na lavičke slnko do tváre, moje slzy neusuší slnko, slabé mervaé.
Nikto nechápe, že ticho trpím srdce plače, krváca moja láska ďaleko je a stále sa mi nevracia. Zažili sme veľa krásnych chvíl teraz len rozmýšľame, kto komu, čo urobil?
Prečoo som ja tu a on tam? Je nám sudené byť každému sám? Odpoveď nepozná nik, my máme v srdci plač, smútok a samí vzlyk.
Trápenie a smútok sú zrazu preč, síce len na chvíľu sú obďaleč.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár