Nezáleží na tom, ako vyzeráme, ale na tom, aký sme vo vnútri! !

Bol to obyčajný letný deň. Ako každé ráno aj dnes išla ne internet skontrolovať, čo nové. Prihlásila sa na pokec, pozerala si e-maily, keď jej zrazu zablikala prichádzajúca pošta. Pomyslela si, že kto z jej priateľov jej môže písať, keď je tak skoro ráno. Na nebolo to od žiadneho jej kamaráta, ale od neznámeho chalana. V pošte stálo : „ Ahoj! Nevyrušujem? Ani ty už nemôžeš spať? Ak som otravoval, prepáč. Pekný deň.“ Ani si to poriadne neprečítala a poštu zatvorila. Chalanom už neverila. Mnohokrát sa popálila a opäť tu bolesť zažiť nechcela. Pustila sa radšej do upratovania. Poobede sa vybrala s maminou do obchodu, no ona bola myšlienkami úplne inde. „Linda... Linda, ja sa s tebou rozprávam! “ „Prepáč mami, len som sa nad niečím zamyslela.“ „ Och, ty moje zasnívané trdlo. Je to tričko dobre? “ Neprítomne prikývla. Myslela na tú rannú poštu. V duchu si pomyslela, že aká je len hlúpa, bola to len obyčajná pošta od cudzieho človeka. Aj, keď si kládla otázku, čo ak je práve on „iný“. „ Nie, zase by som sa len trápila! ! “ Ale ani to nepomohlo. Prišli domov, ihneď sa pripojila a chlapec z pokecu bol stále online. Prebehli ňou zimomriavky. Rozmýšľala, čo odpíše. Rozhodla sa, že sa bude robiť slečnou „neprístupnou“. „Čau. No mám sa fajn, čo ty? “ Hm, pomyslela si, že to bolo asi dosť priame, ale neriešila to. Odpoveď prišla okamžite. „Ty si odpísala? Ďakujem ti. Ako si strávila poobedie? Konečne víkend, že? Chystáš sa niečo špeciálne? A teší ma, som Marek! “ Linda reagovala opätovane. Napísala len v skratke o poobedí s maminou, predstavila sa a začala zisťovať niečo o Marekovi. Odpoveď neprichádzala, tak si šla už ľahnúť. Bolo neskoro a bola unavená. Prišiel ďalší deň a s ním nedeľa. Ráno vstala, naučila sa, poupratovala a šla na net. Rátala s tým, že si tam odpoveď od Mareka určite nájde. Ostala prekvapená, keď tam žiadna nebola. Prišlo jej to aj trošku ľúto, ale však ho ani nepoznala.. Pomyslela si... Celý týždeň škola, ten denný stereotyp, ktorý tak neznášala. Zakaždým, keď mala čas, išla rýchlo skontrolovať, či jej náhodou neodpísal. Nič!
„Hurá... Konečne zazvonilo na poslednú piatkovú hodinu“ tešila sa. Rozmýšľala, čo dnes podnikne, lebo doma sa jej byť nechcelo, aj keď rozmýšľala, že nikam nepôjde. No kamaráti sa jej nepýtali. Vzali ju a išlo sa. Linda nikdy nepila, no dnes si predsa len trošku dala – do nálady. Sama nevedela, čo sa to s ňou deje. Všetci sa zabávali, len ona sedela sama pri stole s myšlienkami pri Marekovi, ktorý jej neodpísal. Vedela, že si ju nik nevšíma, zdvihla sa a odišla preč. Čo urobila, keď došla domov určite viete. Prihlásila sa a...mala poštu. Srdce sa jej rozbúchalo na plné obrátky. „ Áno, áno a ešte raz áno! ! ! Marek odpísal.. Jupí.“ Bola šťastím bez seba. Bola to dlhá pošta. Ospravedlnení, otázok , odpovedí.....V závere stálo :“ Si nádherná.“ Linda nerozumela už naozaj ničomu. Dozvedela sa, že Marek má 20 rokov,
3 súrodencov a to, čo ju zaujalo najviac, že býva len 4 zástavky od nej. Sama sebe sa smiala, aká chcela byť slečna neprístupná, a teraz je tu ona tá, čo sa ide zblázniť, keď jej zabliká nová pošta. Prešli dni, mesiace, rok a vedeli už o sebe takmer všetko. Linda bola šťastná, že má svojho internetového priateľa Mareka, ktorý jej vždy pomohol, podržal ju a neotočil sa jej chrbtom. Pomaly začala veriť, že nielen na zlých chalanov mala doteraz šťastie. Rozumeli si. A to veľmi, i napriek tomu, že sa nikdy nevideli a ani nepočuli. Marek ju videl aspoň a fotke, ona ani to nie. V nedeľu podvečer došla z vonku domov a tešila sa ako sa porozpráva s Marekom o tom, čo má nové a podobne, ale to nevedela, čo ju čaká. Vytešená otvorila poštu, keď zostala ako obarená. Slzy sa jej tlačili do očí. V pošte stálo len toľko, že nevie ako to ma napísať, ale že bude lepšie, ak si písať už nebudú, že je to tak lepšie pre oboch, že NIKDY na ňu nezabudne, a najmä, že jej ďakuje za ten nádherný rok strávený s jeho najlepšou netovou kamarátkou. Linda bola bezmocná. Nevedela, čo vlastne urobila. Nemala ani síl mu odpísať. Celú noc ani oka nezažmúrila. Pomaly, ale isto si začaal zvykať nato, že už ju nebudú čakať tie úprimné slová, plné utešenia, podpory. Takto prešlo pol roka, no Linda nezabúdala. Často spomínala, vracala sa dozadu, čítala si pošty, ktoré si písali – bolo ich neúrekom. Raz, keď to už nezvládala, išla sa prejsť na „jej“ miesto, kam chodila odmalička s rodičmi. Vždy tam prišla na iné myšlienky a hlavne bola sama, čo teraz chcela najviacej. Sadla si na mikinu a pozorovala západ slnka. Zase sa jej vtisli slzy do oči. Vzdychla si a nahlas vyslovila meno Marek. Povzdych bol plný smútku, výčitiek, bezmocnosti, a mnoho nepochopeného. Z myšlienok ju vytrhol nejaký šuchot, obrátila sa a od strachu vykríkla. Niekto, koho v tme nevidela sa jej ospravedlnil, s tým, že nevedel, že tu niekto bude. „To je v pohode“ povedala Linda, ešte stále vystrašeným hláskom. Keď podišiel bližšie všimla si, že je na vozíčku. Boli už celkom pri sebe, keď ju chlapec oslovil tým, čo sem chodí často. Linda len mykla plecami. Pochopil, že chce byť sama, tak sa otočil a šiel preč. „Počkaj, prepáč nechoď, prosím! “ skríkla Linda. Vrátil sa k nej. Pýtal sa, čo ju trápi, že si ju veľmi rád vypočuje. Ani nevedela ako, spustila všetko zo seba. Ako spoznala Mareka, ako ho chcela ignorovať, ale najmä to, ako si ho veľmi obľúbila a že jej strašne chýba a dodala poslednú vetu, že nech je to už ktokoľvek a je kdekoľvek, chce ho aspoň raz v živote stretnúť. Chlapec sa pousmial. Linda to odignorovala. Bolo neskoro a musela sa vrátiť domov. Pri odchode sa jej opýtal, či ju môže objať. Neváhala, objatie teraz naozaj potrebovala. Zatvorila oči a predstavila si, že je t Marek. Nemohla. Začala plakať, vytrhla sa mu z objatia a bežala o dušu domov. Chlapec ostal stáť s pohľadom na ňu, kam zmizla. Bol to akýsi smútok v očiach! ? ! No osud im to zariadil. Stretli sa opäť. Linda sa ospravedlnila a zdôvodnila to tým, že mala pocit, že je práve s Marekom, že tie jeho slová jej pripadali ako tie, ktoré jej písal ON. Len sa pousmial. Dohodli sa, že sa zajtra stretnú o 17.00 na tom mieste. Dnes nebola veľmi unavená, sadla si k PC a prekvapila ju nová pošta. Skoro odpadla, keď zistila do koho.. MAREK! ! ! ! ! ! ! ! ! S búšiacim srdcom ju otvorila. Bolo v nej: „Linduška. Chcem sa ti poďakovať za krásne večery strávené práve s tebou. Nepoznám lepšie dievča ako si ty. Ukončil som to práve preto, lebo som sa bál, že mnou budeš opovrhovať, keď ti napíšem, že som na vozíku. Viem, že sa na mňa asi hneváš. Zajtra tam prídem, budem tam na teba čakať. Je už len na tebe, či prídeš. Ahoj.“ Linda bola zmätená tak, ako snáď ešte nikdy. Túžila byť s ním hneď. Povedať mu, ako....ako ho ľúbi. Ako mu mohlo len napadnúť, že ho odsúdi len skrz to, že je na vozíku. Práve naopak. Snažila by sa mu pomáhať a chcela mu byť oporou. Bola rozhodnutá, že sa s ním dnes stretne. Čas ubiehal pomerne rýchlo. Bolo 16.45, keď vyrazila z domu. Nevidel ju, že už prišla, bol jej otočený chrbtom. Šla potichučky a zozadu ho objala. Obrátil sa k nej a dlho si pozerali do oči. Nevedela sa nasýtiť tých krásnych čokoládových očiek a nádherných jamiek, ktoré mal, keď sa usmieval. Sadla si mu na kolená, objali a prišlo to, po čom tak dlho túžila. Pobozkal ju. „Bol to krásny, neopísateľný pocit Marek“ povedala Linda. „ Ďakujem ti.“ Všetko si to vyrozprávali a sú spolu šťastní. Linda našla konečne svoje šťastie, svoju lásku a Marek? Zabúda pri Linde na svoju bolesť, že je na vozíku. Dnes 17.05.2009 sú to presne 3 roky, čo sú Linda a Marek spolu.

„NEZÁLEŽÍ NA TOM, AKO ČLOVEK VYZERÁ, ALE NA TOM, AKÝ JE VO VNÚTRI! ! “

 Skutočný príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu