Takže keď toto píšem o 17:13 a konečne mám kľud, že ma nehali doma. Mam čas na zamýľanie. Máme tu ,dušičky´ naších zosnulých. Viete ja som dedkovocov z tatovej strany veľmi nepoznal, zomreli keď som bol ešte malí.
Môj dedko, Július, zomieral ako prvý ale matne si ho pamätám, nie veľmi zvlášť si pamätám, že mi kedysi dal model strieborného porsche. Mám ho rád aj keď už sa s ním nemám ako rozprávať a je mi za ním smutno.
Potom som mal babku, Margitku, tú si pamätám čosi viacej, keď bola na vozíku tak som ju vozyl po byte. Bola zlatá aj keď jej vrásky zdobili čelo. Ale tiež nás opustila keď som ešte bol dosť malý. Vážim si ju, hoc je zosnulá ale vďaka nej mám aj veľa bratrancov a sesterníc z tatovej strany. Niet divu babka mala 10 detí na výchovu doma.
Zo strany mojej mamky mi ostala len starka.
Starký, Duško, odišiel na toho sa pamätám už veľmi dobre, bol veľmi hravý, vedel dobré vtipy. Vedel dobre čítavať rozprávky a potom vymyslieť hocijaké huncúctva čo sa dali robiť na dedine.
Pamätám sa ako som na jeho pohrebe preplakal celý obrad. Bol to starký, ktorí sa mi vryl do pamäte hrozne hlboko a ešte hlbšie do môjho srdca.
Nemohol som uveriť, že už sa spolu nikdy nebudeme rozprávať. Nikdy viac. Ešte teraz ke´d stojím nad jeho hrobom sa my hrnú do očí slzy a aj keď píšem tento blog sa my hrnú, hoc slabšie ale spomienky nedovolia nevyroniť. Budú tlačiť.
Už mi ptom nezomrel nikto koho by som si lepšie pamätal.
Teraz si ich môžem prezerať len na starých videokazetách a fotkách, niečo zo spomienok a je mi za nimi smutno.
Tento blog je venovaný všetkým zosnulým na ktorích sme si dnes 1.11.2008 mali spomenúť.
Ospravedlňujem sa za gramtické chyby, zosnuli si zaslúžia mať bezchybný text.
Ďakujem za prečítanie, hádam Vám to není ukradnuté.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár