Ale o čo ide?
V podstate o to, že som dosť oneskorený v niektorých veciach, pretože som hrozný sebec a niektoré veci sa dozviem oveľa neskôr. A tiež to bude o tom, aký máte zvláštny pocit, keď odídu ľudia, ktorých nepoznáte a netušíte prečo.
Začnem pekne poporiadku. Zbožňujem videá a ich tvorenie, len som to už roky nerobil. Teda robil, ale viac menej súkromne, pretože som nemal ani čím natáčať, aj som bol neustále preč a jednoducho by som tie veci nemal, kde mať. Čo ma teraz mrzí, pretože toľko vecí, čo mohlo vzniknúť z cestovania, zážitkov a úplne náhodných vecí tak je to smutné. Ale stav sa zlepšuje a pomaly nabieham na tento odídení vlak.
A k tomu sa viaže pozeranie a čítanie vecí o natáčaní videí a skúmanie, ako to je urobené u iných a pozerať tipy a triky. No a ja som tak našiel Eskild Fors-a. Jeden Nór, ktorý mal síce pomenej videí uverejnených, ale zas hovoril relatívne stručne ak veci. Našiel som ho už dávnejšie, len som si vravel, že si ho musím nájsť a dať mu odber. Ale medzi tým som robil na festivale, pomáhal na filmovom seminári a bol v zahraničí a dal výpoveď a hľadal prácu a riešil život. Sťahovanie z Banskej Bystrice do Martina a tak. A k tomu moja pamäť na mená je nulová, tak som chalana nevedel nájsť. Dnes sa mi to podarilo.
A ostal som teda riadne zaskočení. Pretože som akurát zistil, že už nie je medzi živými. Od mája. A tak si vravím, že máj bol pre mňa pred chvíľou a pritom to bolo riadne dávno, ale od mája doteraz bol môj život relatívne jedno rýchle kolo.
Chcel som mu dať odber, pretože má kvalitný obsah, ale už žiadne video nepridá. Nikdy. Mladý človek a predsa. A neviem, prečo mám taký divný pocit z toho. V podstate som ho dáko nepoznal. V živote som sa s ním nestretol. Nepoznal som ho. Ale je mi hrozne ľúto, že taký šikovný mladý človek opustil tento svet. A v podstate komu to poviete? Lebo však málo ľudí ho v mojom okolí pozná. A je to úplne cudzí človek, tak ako pre nich, aj pre mňa. Maximálne viem to, čo som videl v jeho videách.
Čiže áno som mierne divní v takýchto veciach, ale naozaj mi to je ľúto. Nie, ako keď zomrie niekto z rodiny, alebo proste blízky, ale takým tým zvláštnym spôsobom, že takto byť predsa nemá.
Tak sa porúčam.
P.S. Musel som sa trochu vypísať z toho myšlienkového pochodu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár