Že názvo ma nenapadol: Bez názvu.txt

Kedysi dávno, keď som bol tretiak, štvrták na ZŠ. Bola možnosť, že sa odsťahujeme z Martina. Kam? Do Hornej Štubne. Myslím, si aspoň že sa to tak píše. Chceli sme tam kúpiť, že rodinný dom. Áno videl som, bol som v ňom. Celkom slušný domček. Predstavovalo to nové možnosti ale aj straty.
Napríklad ten dom mal dvor, a mama vravieva, že keby sme bývali v dome by sme mohli mať psa alebo mačku. Zvieratá nepatria do bytu, ale aj tam im je dobre ak sa o nich staráte. Ale mama má problém spolunažívať s hocijakým zverom.

Potom by som mohol mať vlastnú izbu. To by bolo plus. Aj brat by mal a nemuseli by sme si toľko liezť na nervy. Len zas, už to bolo ďalej ako zvyčajne ku kamošom. Tak uznajte, pár poschodí vybehnúť a dôjsť pár kilometrov je rozdiel. Ono sa to nakoniec zamotalo divne a vyhrala sila domova.

Nesťahovalo sa. Občas rozmýšľam nad tým ako by sa zmenil môj život. Aká by bola cesta životom, keby sme sa boli vtedy presťahovali?? Určite by bola iná. Nepoznal by som všetkých tých ľudí ktorých som od vtedy spoznal. Poznal by som iných. Možno horších, možno lepších a možno by boli rovnaký ako tí čo poznám.

Však nám sa stále vraví v triede, že sme kolektív príjemný, že sa s nami dá dohodnúť po dobrom. Vlastne každý kolektív do ktorého som došiel sa dohodol v dobrom a spolupracoval. Asi mám šťastie na ľudí. Neviem. Ale naozaj by ma zaujímalo, ako by sa mi zmenil život, čo by to spravilo. Možno by som nemal páry ani o Birdze. Ako na to spomínam tak by som sa asi o tom nemal ako dozvedieť. Ja ďakujem osôbke ktorá mi Birdz odporučila.

Sám sa poznám asi dosť dobre. Teda určite o sebe neviem úplne všetko. Ale postrehol som za každým, že na akýsi čas sa viem prispôsobiť životu na inom mieste v inom štáte, inej krajine. A predsa nie navždy. Vždy nastane zlomový bod, ktorý to istí. Nedokážem sa odsťahovať veľmi ďaleko od svojho rodného mesta. Má dáke čaro, ktoré ma volá za každým späť. Domov.


V posledných dňoch strašne premýšľam, nad strednou školu. Do Bratislavy na internát chcem ísť. No som zvedavý čo budú vystrájať moje emócie, ak ma zoberú. Pravda je však taká, že niečo vo mne. Moje ja. Možno skutočný ja kričí, vzdoruje tomu. Nechce sa pohnúť. Ale tá silnejšia časť sa tam chce dostať. Najviac mi budú chýbať poobedia strávené s kamošmi. Bláznenie po vonku, len tak sa flákať a robiť blbosti. Aj tie bolesti pri pádoch stáli za to. Tá jazvička čo mám na palci je zaujímavou spomienkou, kamoš mi ju spravil bez toho aby sa ma dotkol.

Viem prečo niečo vo mne sa chce vzdať môjho cieľa a uspokojiť sa s niečim iným. Niečo čo sa volá EQ. Väčšina ľudí pozná svoje IQ. Ja dávam prednosť EQ je pre mňa dôležitejšie ako IQ. Načo by mi bolo vysoké IQ keby som nemal poriadne EQ? Či ani nevieš ako to čítaš čo znamená EQ? Fakt? To je EQ znamená, že Emocionálna hodnota/kvalita človeka.

Väčšinou mi vravia, že ju mám obrovskú. Ja si to však nemyslím. Po väčšine sa na seba iba hnevám aký som. Nie preto, že by som urobil niečo zlé alebo, povedal niečo tak aby to neublížilo a bola to pravda. Dá sa to ale ťažko. Al za svoju neohľaduplnosť voči niektorým. Za svoju drzosť. Občas aj sa svoju namyslenosť a blbosť.

To sú moje stavy hnusné. Odporné. Občas si pripadám, že nie som ani človek. No a na toto som myslel aj včera večer čuemjúc s kuchyne na premyslenú zónu alebo ako to nazvať. Proste sa tam svietilo, ta som tam čučal. A potom som si spomenul, že som ten deň niečo čítalo vesmíre a o dákej planéte. Názvy som si vôbec nepamätal ale vedel som, že tam bol odoslaný signál S. O. S. a na chvíľku som si spomenul na názov planéty. V tom momente akoby cez moje vnútro prešlo dole a hore. Ostal som zarazený.

Ak ste to niekto čítal, mrzí ma, že som Vám šľohol z Vášho drahoceného času. To som sa len potreboval vypísať.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu