#1 Rodina
Jedna z vecí, ktoré niektorým ľuďom závidím je práve rodina a rodinná pohoda. Keď majú svoje rodinné tradície a vedie tráviť čas spoločne. U nás to skolabovalo, ale nie úplne, lenže už si to neviem ani predstaviť. Nakoľko mám tatka v zahraničí, ja som od strednej školy bol na internáte a teraz pracujem v inom meste. A jednoducho sme polu týždeň v lete a dva týždne na Vianoce, sem tam na Veľkú noc, lenže to väčšinou pracujem... (áno teraz by som sa pozrel smutne do zeme a nedokončil myšlienku).
Samozrejme, to ako sme sa rozbehli do sveta malo aj svoje pozitíva a zároveň negatíva. Osobne som to ako tínedžer niesol nie práve najlepšie. Pretože mama s bratom si zvykli, že sú doma sami. Vždy, keď som tam prišiel, tak som sa cítil, že im narušujem ich "fungovanie" domácnosti. Pár krát sa mi stalo, že v piatok večer, keď som sa cez pol republiky dotrepal domov moja prvá úloha bola umyť riad. Nie vždy, ale pár krát sa to stalo. A len za to, že oni boli leniví. Na intráku sme mali dramatický krúžok, dva ročníky som si tam zahral a bavilo ma to. Akurát sa hralo v týždni, čiže výsledok bol taký, že nakoľko mama nemá auto auto ani vodičský, tak by jediná možnosť bola ísť vlakom. A späť nočným spojom, alebo ráno. Ale to pracovala a brat šiel do školy. Takže Tieto divadla nevideli. Čo ma ale najviac zarazilo, že to ani nechceli vidieť zo záznamu.
Tak dáko som aj mal problém s maturitným filmom, nebyť istých ľudí v škole, asi by som ho nedokončil. Pretože to bola moja jediná podpora. A tak som ostal dosť smutný z toho, že z toho, čo robím, nemám radosť zo strany rodiny. Ale vedel som to pochopiť, určite mali svoje problémy a dôvody.
Ale, čo ma skôr zarazilo bolo, keď som sa pýtal strýka s tetou, ktorí majú divadlo, či by mi trochu pomohli s písaním. (Pretože ma baví písať vymyslené príbehy.) Ani sa mi neobťažovali odpísať, ale keď potrebovali webstránku tak nacupitali, že sme rodina. Tudle. Nič pre ľudí, ktorí ani nevedia povedať 'nie', robiť nebudem. Čo som. Musel som si poradiť sám, prebojovať si svoju cestu a učiť sa od cudzích ľudí. Jednoducho som sa naučil byť po svojom.
#2 Pocit domova
Keď cestujete, tak veľa miest sa stane vaším domovom, ale doma sa cítite ako hosť. Netuším, kto to povedal, ale viem, že u mňa to platí. Pocit domova a pokoja mám často vo vlaku. Možno to je tým, že som v nich za svojich školských čias strávil pekné množstvo času (bezplatná doprava ma zastihla až na konci týchto čias, takže väčšinu som akosi platil a mal ako rutinné cestovanie).
Ale o tom som nechcel. Mal som kamarátov na internáte s ktorými som sa cítil ako doma, hocikde sme boli. Na festivale sa cítim ako doma, lebo sú tam ľudia, ktorí mi dávajú pocit domova. Teda festivaloch (filmových viacmenej), lebo šiel som v podstate neznámymi ľuďmi na jeden, ale bývali sme spolu týždeň v jednej miestnosti a bolo to na nezaplatenie. Pocit domova je tam, kde sú kamaráti. Kamaráti sú rodina, ktorú si vyberiete. A samozrejme aj v rodnom meste mám kamarátov a tak sa tam viem cítiť ako doma. Ale jednu vec by som chcel priniesť aj domov a vrátiť tomu "arómu domova" a to sú spoločenské hry. Pretože spoločenské hry zbližujú. Máte spoločné zážitky, o ktorých môžete potom hovoriť.
#3 Poraď si sám
"Jednu dobrú radu Ti dám, poraď si sám." Vo veľa momentoch svojho života som sa našiel stáť absolútne sám. Naučí vás to na nikoho sa nespoliehať a zároveň nikoho nebrať ako samozrejmosť. Každý koho poznáte a akurát vám pomohol, tak sa na vás mohol vykašľať, zabudnúť a podobne. Je to jeho dobrá vôľa. Samota vás naučí ceniť si samých seba aj druhých. Najprv som si to neuvedomoval, pretože zo začiatku je byť v spoločnosti seba samého po dlhý čas... ťažké. Ale časom si človek uvedomí, že samota je dar. Dar využívať svoj čas vo svoj prospech. Oddych. Progres. Čokoľvek. Akurát pri niektorých rozhodnutiach by som chcel, aby pri mne stál niekto, kto mi rozumie. Vždy to je na mne. Sem tam musím urobiť rozhodnutie aj za druhých a sem tam musím robiť niektoré rozhodnutia príliš rýchlo. Možno som si na to zvykol, ale klamal by som, ak by som povedal, že sem tam by som malú pomoc uvítal. Trochu postrčiť správnym smerom, ale ... poradím si sám.
Myslím si, že tri body stačia, pretože viac by ich aj tak nikto nečítal. Heh. Kde som stál pred tým, než som si toto uvedomil? Na dákej kľukatej ceste, ktorá podľa všetkého viedla niekam, ale nikdy som na jej koniec nedošiel. Zmenil som svoju cestu, je kľukatá, ale viem, že niektoré veci chcem dokázať už tento rok. Hlavne sám sebe. Nikomu inému. A viem, že nechcem byť zlá osoba, skôr by som chcel byť ako "Doktor" (Doctor Who) príde, pomôže a odíde. Pretože čím viac spojení som nadviazal a stratil, tak nie som náchylný si k niekomu budovať silný vzťah, pretože na koniec niekto odíde.
K.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
trishe
21. 3.marca 2017 23:45
Čítala som najskôr že "Ženy- MDŽ" no nič, stačiilo internetu na dnes lol.
Napíš svoj komentár