Čo sa v ten deň vlastne stalo? Dostal telegram, kde mu oznamovali, že mu prišli tie tri páry ponožiek. A na poštu aj bolo treba ísť. A Míša nemal auto. Bol to preňho trochu náročný deň.
Aké bolo však jeho prekvapenie, keď sa tam nakoniec doteperil a všetky tety poštárky boli k nemu milé. Aspoň to, povedal si sám pre seba a vzal si ponožky.
- Veď sú mi malé! - zakričal vystrašene na poštárku.
- To nie je možné, osobne som ich kontrolovala!
- Ale Agátka! - zareagovala pohoršene kolegyňa.
A samozrejme, Míša sklamaný, že hrabať sa mu v pošte vedia, ale zabezpečiť, aby mu boli ponožky veľké, to už nie, zvesil hlavu a pohľad upieral na podlahu. A tu sme došli až k pasáži, kde si Míša líha na posteľ.
Obul si farebné ponožky a zistil, že sú mu dobré. "Elastické," zamumlal si. A ja som sa vybil na nesprávnych ľuďoch. Musím sa hneď (a zaraz) vrátiť a kúpiť poštárkam na pošte kvety... nech sú to... RUŽE! Skrsol nápad v jeho mysli. Bol taký povzbudený vlastným intelektom a dôvtipom, že ich zabudol kúpiť a k tetám prišiel naprázdno. Spomenul si až príliš neskoro. Tak jednej povedal: "Slečna, máte krásne vlasy!" a druhú zdvihol na ruky, ale potom hneď spustil, lebo mal iba jedenásť rokov a - čo si budeme klamať - vôbec nevládal. Priznal sa, že ponožky mu boli dobré, keď tu zrazu tretia predavačka skríkla: "Ale ty ich máš naopaaaak!" Míša totiž prišiel bosý, hrdý na svoje ponožky. "Nie, to som si ich iba tak zašpinil," usmial sa, dvihol dvakrát obočie, v obchode si kúpil skate a vykorčuľoval domov.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anjelik4195
21. 4.apríla 2008 16:14
2
Tento blog zíva prádznotou nudnosti. Je plný napätia, vtipu /ostrovtipu, tupovtipu, cudnovtipu, neocakavaneho (neanticipovanehoo) vtipu a iných prívržencov jeho chlebíčka/. Takto: pekne od začiatku: Míša
Míša sa zahľadel na podlahu a premýšľal. Vždy tam hľadel, keď bolo treba rozmýšľať. Pokúšal sa vidieť priesvitne - ľahol si na brucho a vlastne sa pozeral na posteľ a keďže mal hlavu dole, videl iba tmu. Všetkým svojim kamarátom však tvrdil, že keď má za sebou ťažký deň, zahľadí sa na podlahu a premýšľa. Zostaňme teda pri tom.
Čo sa v ten deň vlastne stalo? Dostal telegram, kde mu oznamovali, že mu prišli tie tri páry ponožiek. A na poštu aj bolo treba ísť. A Míša nemal auto. Bol to preňho trochu náročný deň.
Aké bolo však jeho prekvapenie, keď sa tam nakoniec doteperil a všetky tety poštárky boli k nemu milé. Aspoň to, povedal si sám pre seba a vzal si ponožky.
- Veď sú mi malé! - zakričal vystrašene na poštárku.
- To nie je možné, osobne som ich kontrolovala!
- Ale Agátka! - zareagovala pohoršene kolegyňa.
A samozrejme, Míša sklamaný, že hrabať sa mu v pošte vedia, ale zabezpečiť, aby mu boli ponožky veľké, to už nie, zvesil hlavu a pohľad upieral na podlahu. A tu sme došli až k pasáži, kde si Míša líha na posteľ.
Obul si farebné ponožky a zistil, že sú mu dobré. "Elastické," zamumlal si. A ja som sa vybil na nesprávnych ľuďoch. Musím sa hneď (a zaraz) vrátiť a kúpiť poštárkam na pošte kvety... nech sú to... RUŽE! Skrsol nápad v jeho mysli. Bol taký povzbudený vlastným intelektom a dôvtipom, že ich zabudol kúpiť a k tetám prišiel naprázdno. Spomenul si až príliš neskoro. Tak jednej povedal: "Slečna, máte krásne vlasy!" a druhú zdvihol na ruky, ale potom hneď spustil, lebo mal iba jedenásť rokov a - čo si budeme klamať - vôbec nevládal. Priznal sa, že ponožky mu boli dobré, keď tu zrazu tretia predavačka skríkla: "Ale ty ich máš naopaaaak!" Míša totiž prišiel bosý, hrdý na svoje ponožky. "Nie, to som si ich iba tak zašpinil," usmial sa, dvihol dvakrát obočie, v obchode si kúpil skate a vykorčuľoval domov.
No. Takze pekne po poriadku. Chcem vsetkych trapnych uzivatelov birdzu na cele s majstrom T.A., ktory nie je uzivatel, viem, no a co, pokarhat, ze pri tomto blogu sa nezmohli na koment poriadny. Anjelik sa nerata, toho nekarham. Totiz, neviem, ci niekto z vas, drahi mudrlanti, niekedy vymyslel taku vec ako "hladiet priesvitne". Pochybujem o tom. Ale ocenit to nevie nik. V novele je prvok tajomnosti a napinavosti. Do deja nahle vtrhavaju ponozky, ktore su akoby citatelovi zname. Vieme to vdaka pouzita zamena "tie". Samozrejme, ved ponozky su naozaj kazdemu zname.Nasledne nasleduje niekolko naslednych surrealistickych prvkov - Misa hned na poste vie, ze su mu ponozky male - zrejme ich tam skusal. Skuste si predstavit, ako ich tam skusa. Smiesne proste smiesna predstava. Este vacsi gol je hned na to, ked postarka vravi, ze ich kontrolovala osobne : Ved to je neslychany humor, taky dobry for sa bojim ze Birdz ani neunesie. No a potom prvok tajomstva " Ale Agátka!". Strasne dobre je aj to, ze prisiel od radosti napradzno a potom im chvalil vlasy a chvilu dvihal na ruky. Cele dielo sa nesie v rovine nemoznosti a prave to robi autorkinu tvorbu nezabudnutelnou. Neviem preco je potom toto iba druhy komentar k novele. Ale tusim - lebo neviete, drahi painfulleri, co je dobre.
Míša sa zahľadel na podlahu a premýšľal. Vždy tam hľadel, keď bolo treba rozmýšľať. Pokúšal sa vidieť priesvitne - ľahol si na brucho a vlastne sa pozeral na posteľ a keďže mal hlavu dole, videl iba tmu. Všetkým svojim kamarátom však tvrdil, že keď má za sebou ťažký deň, zahľadí sa na podlahu a premýšľa. Zostaňme teda pri tom.
Čo sa v ten deň vlastne stalo? Dostal telegram, kde mu oznamovali, že mu prišli tie tri páry ponožiek. A na poštu aj bolo treba ísť. A Míša nemal auto. Bol to preňho trochu náročný deň.
Aké bolo však jeho prekvapenie, keď sa tam nakoniec doteperil a všetky tety poštárky boli k nemu milé. Aspoň to, povedal si sám pre seba a vzal si ponožky.
- Veď sú mi malé! - zakričal vystrašene na poštárku.
- To nie je možné, osobne som ich kontrolovala!
- Ale Agátka! - zareagovala pohoršene kolegyňa.
A samozrejme, Míša sklamaný, že hrabať sa mu v pošte vedia, ale zabezpečiť, aby mu boli ponožky veľké, to už nie, zvesil hlavu a pohľad upieral na podlahu. A tu sme došli až k pasáži, kde si Míša líha na posteľ.
Obul si farebné ponožky a zistil, že sú mu dobré. "Elastické," zamumlal si. A ja som sa vybil na nesprávnych ľuďoch. Musím sa hneď (a zaraz) vrátiť a kúpiť poštárkam na pošte kvety... nech sú to... RUŽE! Skrsol nápad v jeho mysli. Bol taký povzbudený vlastným intelektom a dôvtipom, že ich zabudol kúpiť a k tetám prišiel naprázdno. Spomenul si až príliš neskoro. Tak jednej povedal: "Slečna, máte krásne vlasy!" a druhú zdvihol na ruky, ale potom hneď spustil, lebo mal iba jedenásť rokov a - čo si budeme klamať - vôbec nevládal. Priznal sa, že ponožky mu boli dobré, keď tu zrazu tretia predavačka skríkla: "Ale ty ich máš naopaaaak!" Míša totiž prišiel bosý, hrdý na svoje ponožky. "Nie, to som si ich iba tak zašpinil," usmial sa, dvihol dvakrát obočie, v obchode si kúpil skate a vykorčuľoval domov.
No. Takze pekne po poriadku. Chcem vsetkych trapnych uzivatelov birdzu na cele s majstrom T.A., ktory nie je uzivatel, viem, no a co, pokarhat, ze pri tomto blogu sa nezmohli na koment poriadny. Anjelik sa nerata, toho nekarham. Totiz, neviem, ci niekto z vas, drahi mudrlanti, niekedy vymyslel taku vec ako "hladiet priesvitne". Pochybujem o tom. Ale ocenit to nevie nik. V novele je prvok tajomnosti a napinavosti. Do deja nahle vtrhavaju ponozky, ktore su akoby citatelovi zname. Vieme to vdaka pouzita zamena "tie". Samozrejme, ved ponozky su naozaj kazdemu zname.Nasledne nasleduje niekolko naslednych surrealistickych prvkov - Misa hned na poste vie, ze su mu ponozky male - zrejme ich tam skusal. Skuste si predstavit, ako ich tam skusa. Smiesne proste smiesna predstava. Este vacsi gol je hned na to, ked postarka vravi, ze ich kontrolovala osobne : Ved to je neslychany humor, taky dobry for sa bojim ze Birdz ani neunesie. No a potom prvok tajomstva " Ale Agátka!". Strasne dobre je aj to, ze prisiel od radosti napradzno a potom im chvalil vlasy a chvilu dvihal na ruky. Cele dielo sa nesie v rovine nemoznosti a prave to robi autorkinu tvorbu nezabudnutelnou. Neviem preco je potom toto iba druhy komentar k novele. Ale tusim - lebo neviete, drahi painfulleri, co je dobre.
Napíš svoj komentár