Na Slovensku je príliš veľa zelene. Už sme nič, len zelení. Mal by niekto prísť a nasadiť všade tulipány. Myslím červené. Ešte som nevidela žlté tulipány (ani nechcem).

Vilo je celkom pekné meno, aj Maja. Ktovie, prečo to teraz spomínam...
Včielky sú totiž Vilko a Mája... myslím, že má zlaté krídla a Vilko, že je jej kamarát. Hej, tak to bolo nejako... Kája spieval... ale už som stará na rozprávky (viď predchádzajúce učivo zo ZŠ).
Na strom by taká včela mohla ťažko nasadnúť. A to ešte v národnom parku. Čo sa dá robiť s tou spleťou konárov? Čo konárov, konárovísk obrovských. Hádam len vyrúbať a nasadiť červené tulipány pre Vilka a Máju.

Prečo to píšem? Lebo som tú rozprávku mala rada. Kým ju dávali. Teraz už nie, lebo malé deti by boli príliš zmätené, keďže poznajú iba les so stromami a hríbmi (ktoré, mimochodom, rastú po daždi), namiesto toho, aby si uvedomili, že vlastne potrebujú poznať lúky (kde rastú tulipány).

Poznaj seba a spoznáš aj svojho kamaráta. To kedysi povedal jeden múdry človek. (Ktorý ale neexistuje, práve som to sama vymyslela.) To si navráva aj Mája - celkom určite: Vilko je síce neohrabaný a trápny, ale istotne má dobré srdiečko.

Musím sa priznať, že tú rozprávku som celú videla možno dokopy trikrát a keď viac, tak si to už ani náhodou nepamätám.
Myslela som si, že by bolo azda vhodné vám vedieť, že hríby rastú po daždi (o čom ste si mali možnosť prečítať).

Neviem, koľko minút trvá tento blog, takže mi prepáčte, ale nemám šajnu, koľko sa týmto dá zabiť tentokrát (naposledy 2 minúty).

 Napínavý príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár