Boli sme na lúke na, jeho lúke. Okolo bola jeho rodina a netrpezlivo čakali.
No viac ma znepokojovalo jeho zovretie, Nemohla som sa ani pohnúť , zovieral ma svojim telom tak silno že som nemohla dýchať. Pokožku mal tvrdú a studenú tak ako vždy a jeho oči boli také chladne no zároveň plné nehy.
Moje pľúca pomaly zlyhávali pod jeho silným zovretím, prestávala som dýchať. Chcela som kričať Edward , prestaň .Prosím nesmieš to urobiť...pusť ma....
Ale za každým keď som sa začala vzpierať zatvoril oči ukludnoval ma.
Zvieral ma silnejšie a silnejšie až kým mi neušli aj posledné zásoby kyslíka.
Nepríjemný pocit dusenia ma zobudil. Lenže ja som zabudla , že to bol iba sen. (Poslednú dobu sami snívali takéto reálne sny. Niekedy som nevedela či to bol sen alebo skutočnosť.
Kapitola 1:
Ked som sa oddalovala v Charliho aute od Forksu mala som zúžený žalúdok moje srdce bilo pomaly no zároveň rýchlo, pretože sa nevedelo nabažiť tej radosti kedy uvidím René a potom zase Edwarda . Opakovala som si že to s René zvládnem , predsa je to moja matka a milujem neskazím jej tých šesť dni , en pretože mi chýba Edward. Tak sa na mňa teší , nevideli sme sa skoro 5 mesiacov od tej nehody. Nenechám sa predsa pohltiť tým pocitom úzkosti a smútku, ktorý mi ničil posledné dni.
Zvládnem to , bola som predsa od Edwarda odlúčená na dlhšie a slúbiľ mi že ma nikdy neopustí. Tak čoho sa báť?
Stále dokola som si opakovala . Tie slová: “Neopustím ťa Bella. Nikdy! ! ....
Aspoň nie teraz.! “
V aute bolo ticho. A ja som sa utápala myšlienkach, takže mi to vlastne bolo jedno.
Rozmýšľala som nad toľkými vecami , že som pomaly nevedela či je to myšlienka , sen alebo skutočnosť.
Ani neviem ako ale zaspala som. Cítila som bolesť, smútok a úľavu. Nie však moju.Boli to ako vízie čo máva Alice.
Bolo tam prítmie, počula som len hlasy. Hádali sa. Snažila som sa isť za nimi . Keďže som nespoznávala hlasy , pomaly ma chytala panika.
Prišla som k ním do tmavej miestnosti kde som skoro nič nevidela a aj hluk sa vyparil. Na kraji sa rozsvietilo malé svetielko a stál pri ňom Jasper , úprene na mňa pozeral potom sa otočil k daľším upírom , vyjadril nesúhlas. Ozval sa jemný ženský hlas „Jasper.“ Povedala nervoznejšie.“ Edwarda nezachrániš a ani nikto s tvojej rodiny iba Ona..“ Obzrela sa na mňa. Nechápala som ale keď mi to došlo už bolo neskoro. Začali sa zo mňa sypať otázky ale oni ich nepočuli, stála som zrazu v inej tmavej miestnosti. Tento krát tam bola Alice. Mala oblečenú dlhu bielu košeľu , mala svoje lenže dlhé atramentové strapaté vlasy. Bola človek , všetky upírie znaky zmizli. Chcela som isť za ňou ale ani som sa nepohla pretože som v kúte zbadala Jamesa ako sa k nej pomaly zakrádal. Ako lev
pripravený zaútočiť na obeť. “Pozor Alice je tam James! “. Vykríkla som.
Alice sa otočila sa na mňa potom na Jamesa a správala sa ako keby sa nič nedialo ako keby nás nepoznala. Nebola ani len v rozpakoch , ani len trošku nervoznejšia.
James sa splašil a rútil sa cez celú miestnosť na Alice. “Niééé ! ! “ kričala som ako zmyslov zbavená. Lenže Alice to nepočula...Snažila som sa zobudiť aby ten hrozný sen nepokračoval. Čo keby tam bol potom Edward a videla ako sa mu niečo stane? To by som fakt René znepríjemnila aspon dva dni a možno by som sa otočila hneď domov.
Keď som sa konečne zobudila tak ako som chcela , chytala ma panika.
„Kľud Bells“. Povedal Charlie pokojne.
„Charlie ja-ja ...“. Hystericky som odpovedala. Ale nenechal ma dohovoriť a skočil mi do reči.
„Kľud Bells...
Bella čo sa ti snívalo? Kričala si. Chcel som ta prebudiť ale....“
Práve toto som nechcela , aby sa na to pýtal. Mám mu povedať pravdu?
„Och , oci vieš mala som sen alebo niečo také. Alice bola človek a Alice chcel zabiť upír, ten istý upír ktorý chcel pred polrokom zabiť mňa....A......“
No jasná myslel by si , že mi šibe. A fakt je aj to , že o ničom nevie. Tak nech to tak aj teda zatiaľ zostane
„Bells mňa neoklameš a nemusíš sa ani pokúšať“.
No jasné zabudla som , že ma pozná už dlhšiu dobu.
„Oci nechcem sa o tom už baviť, nechcem na to myslieť.“
Ostalo ticho.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
darklady
1. 4.apríla 2009 15:43
Noo mne sa to páči
Napíš svoj komentár