Vonku prší, trochu ďalej od sídliska, nad kopcami pri lese už vidno ako sa milo usmieva slnko a hladí svojimi lúčmi všetkých .... všetkých .... všetkých, tých, ktorí to chcú ...
Je toto dôkaz toho, že po všetkom zlom napokon vyjde slnko? Je? Naozaj je? Prosím .... prosím, prosím .... želám si, aby to tak naozaj aj bolo .... A ak nie, nech sa spraví aspoň aspoň dúha, to bude aspoň slabá náplasť, ktorá zafarbí rany na mojej duši, ktoré sú v nej už však hlboko zaryté ...
V pozadí hrá pesnička Hallelujah .... v zdanlivo cudzom jazyku, ktorému však rozumiem aj keď v skutočnosti nechcem .... Objíma ma melanchólia .... Je mi fajn. Naozaj je mi fajn. Snažím sa nahovoriť si to .... Nedarí sa mi .... pretože viem, že je to pravda, je to pravda v tom zmysle, že v tejto chvíli mi už ani o kúsok lepšie byť nemôže ....
Dym z cigarety stúpa, stúpa a rozplýva sa nižšie, ako sú oblaky, chce sa k nim dostať, no nikdy sa mi to nepodarí. Ja ďalej rozmýšľam. Ani sama však v skutočnosti neviem čo chcem.
Jedno však viem naozaj. Je hriech nechať niekoho samého v byte vtedy, keď s ním môžeš byť ... a on je vtedy obklopený tými najhoršími myšlienkami, ktoré by chcel dostať z hlavy, avšak ty dobre vieš, že je to nemožné ....
Baby, I have been before. I have seen this room and I walked this floor. You know, I used to live alone before I knew ya....
Teraz ťa však mám ( alebo som len mala ? ) A zase som sama. Žiadny výkrik, žiadne milé slovo, nič .... len ja ....
Well, there was a time when you let me know whats really going on below but now you never show it to me, do ya?
Do ya? Do ya? Do ya?
Už nemám silu, nemá silu kričať, plakať a už vôbec nie sa smiať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár