rozbitá a tajomná...
Na cestu mi svieti víla,
málo ti je podobná.
Svieti, ani o tom nevie,
našťastie, ináč somnou zle je.
Minúť čo len kúsok cesty,
takejto je zaťažko.
Ešte k tomu tvrdila si,
nech cestujem naľahko.
Z diaľky sa hlas cudzí smeje,
tak ďaleko nevidím.
Ževraj nič o tebe neviem,
preto nech ťa nesúdim.
Cesta plná tŕňov,klincov,
nohy mi už neslúžia,
z diaľky hlas zas ozýva sa,
tie slová ma roztúžia.
Víla zloží lampášik,
pomôže mi na nohy.
Zhíkne, keď zbadá rany,
ja len: „To sa zahojí...“
Z oblohy už popol sneží,
začína mi zapínať...
Tu sa táto cesta končí,
ďalej sa musím presekať.
Krovie, tŕnie je tu husté,
konárov sú tisíce.
Škoda že si mi nedala nič,
ostatným aspoň nožnice.
Víla ticho poletuje,
čaká kým sa vynájdem,
tuto slnko nevychádza,
zbytočné čakať na biely deň.
Na chvíľu si na zem sadnem,
rozmýšľam či túto cestu zvládnem.
Stromy šuškajú si zvesti,
vraj si s dakým iným kdesi.
Z diaľky kričíš, nič nieje pravda,
prečo ti len neverím?
Víla, tá mi rany lieči,
tým úsmevom prefektým.
Ty si mi ju ukázala,
sprvu som jej neveril.
Určite si nečakala,
že sa do nej zaľúbim.
Je ten život riadne čudo,
to si rovno povedzme...
Ku každému si vraj milá,
ku každému-len nie k mne.
Usmejem sa len sám sebe,
či naozaj slepý som.
Veď to čo chcem celú dobu,
mal som stále pred nosom.
Za rúčku ju nežne chytím,
pochopí, no neverí.
Ten čo by ju nikdy nechcel,
pravú krásu nevidí.
Nieje zlato čo sa blyští,
platí to aj naopak.
Ak nám láska krídla dáva,
tak priznávam, že som vták.
Už ho viacej nieje treba,
ticho sfúknem lampášik.
Tma nám obom vyhovuje,
iba v diaľke slabne krik.
Temnota nás zahalila,
úsmev jej šero prikryje,
moje srdce vidí dobre,
pred bozkom sa neskryje.
Tvoj hlas, ten už nie je počuť,
predsa len už svitá deň.
Že pre teba niesom dobrý?
Čo už. JA to prežijem!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bober952
27. 5.mája 2011 21:28
pekne
Napíš svoj komentár