Život. Každý, čo teraz číta tieto riadky je týmto darom požehnaný. Veru, nie každý má to šťastie, že sa mu dostane šance. I keď z môjho pohľadu ide skôr o prekliatie, nie o dar, za ktorý by som bol ktoviekako vďačný. Prečo? No preto... Pretože svet, do ktorého sme sa narodili (aspoň ja teda určite) je zbytočne komplikovaný. Isteže, existujú na to rôzne názory. Dakto by isto tvrdil, že „life is easy“. Alebo, že je zložitý oprávnene, a keby sa od toho zložitého upustilo, nastal by chaos. Neberiem im to, avšak pokiaľ ide o mňa, svet je príliš zložitý a jednoducho ma prestal baviť. Prestalo ma baviť žiť. Nepadol som na hlavu, nemám zlomené srdce, ani som neprekonal nejaký odporný zážitok, po krotom sa ľudia bežne zbavujú tohto „daru“. Jednoducho ma to nebaví. Je mnoho vecí, ktoré moju mienku posunuli do tejto roviny, ale nebudem ich tu menovať. Pretože to nieje cieľom tejto úvahy. Či je život dar, alebo nie, je vlastne jedno, pretože je to dar, ktorý sa nedá odmietnuť, alebo vrátiť. Nikto sa vás nepýta, či sa chcete narodiť, alebo nie. A ak si na život siahnete, z akejkoľvek príčiny, vyhlásia vás za nepríčetných a skončíte na čas vo vyvankúšovanej cele. A potom, nech sa nám zdá život akokoľvek krutý, nespravodlivý alebo neviem aký, väčšina aj tak nemá silu, alebo ich ani len nenapadne siahnuť si na život. Berú ho tak, ako je. Pretože, ako niektorí tvrdia, byť čímkoľvek je vždy lepšie, ako nebyť vôbec. S tým nesúhlasím. Keď človek nie je, tak jednoducho nie je. Nie je si vedomý ničoho, neuvedomuje si, čo mu uniká, o čo prichádza, skrátka, no life, no problem. Ale ani filozofovanie o bytí či nebytí nieje cieľom tejto úvahy.

Život je niečo, s čím sa voľky – nevoľky musíme každý popasovať. Niekto sa ho zbaví, niekto sa o to pokúsi, väčšina však má v živote nejaký cieľ, ambície. A tak je to u mnohých. Plány, plány, plány... A primálo času. Ako sa spieva v jednej pohrebnej pesničke zo spevníku: „Čas pridelený na tomto svete, trvania je krátkeho. Dnes alebo zajtra zmetie, do hrobu smrť každého.“ A je to tak. Život je pohlavná choroba so 100% úmrtnosťou, ako som dakte čítal. Veriaci (ku ktorím mimochodom tiež patrím) hovoria, že nik neumrie naozaj, nik, kto verí v pána. Či veríte ne život „po“ alebo nie, je vlastne jedno, ale je dôležité si uvedomiť, že život je ako film na videopáske, ktorá sa prehráva. Ktorá nejde zastaviť, pretočiť ani zmeniť. A ktorá raz končí. A je iba na vás, ako bude film vyzerať a ako dopadne, nakoľko jeho režisérom ste vy! Ja osobne si myslím, že človek by mal po sebe niečo zanechať. Aby sa naňho nezabudlo. Napríklad napísať knihu. Alebo spraviť vedecký objav, vďaka ktorému nebude jeho meno nikdy zabudnuté . Niekomu stačia deti, ktoré ponesú jeho meno a krv (a DNA ). A niekomu je nejaký odkaz na zanechanie úplne ukradnutý. Nech už vidíme zmysel života v čomkoľvek a nech je náš životný cieľ akýkoľvek, je dôležité, aby ste si ním boli vedomí čo najskôr. Aj keď je to ťažko odhadnúť, čím by ste chceli byť keď sme mladí (pred pätnástimi narodeninami napr.), je nesmierne podstatné začať skúmať čo najskôr a neostať v tomto smere pasívny. Prečo? Pretože keď si budete vravieť, že „času mám dosť“ a nestrčíte prst do všetkého, čo vám život prihrá do cesty, stane sa vám to čo mne – strávite štyri drahocenné roky zo života na škole, ktorá vam nič nedá, nazaujíma vás, nebaví... Skrátka si uvedomíte, že vás napĺňa čosi celkom iné. Čosi TOTÁLNE iné. Niečo, o čom si uvedomíte, že ste s tým mali začať dávno, aby ste sa s tým presadili a boli dobrí, a mohli to ísť študovať. (napr. hra na nejakom hud. nástroji, herectvo, réžia, atp., takýchto vecí je milión, no na druhú stranu je aj milión akých, o ktorých to neplatí ). Pretože nielen že stratíte štyti roky života úplne zbytočne, ale častokrát je už v podstane prineskoro, a kým sa v tom stanete dobrí, môže to trvať véééľmi dlho... A život je len jeden.

Možno to ani nieje úvaha, ale nejaký treťotriedny citový výlev. A načo som to vlastne všetko písal? Ani neviem... Snáď ako varovanie pre ostatných, nech majú oči otvorené a skúšajú všetky možnosti a vyberú si, kým môžu. Pretože napriek tomu, že uznávam výrok „Nikdy nieje neskoro stať sa tým, kým chcem“, predsalen, nie vždy je to také jednoduché... (až vás napokon môže prestať baviť žiť )

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár