Práve som si dopozerala svoje staršie blogy. Našla som ten, ktorý som písala po skúškach. Ako som sa bála či ma príjmu. Heh, viem, nie je to pekné čo teraz píšem, možno ani správne, ale práve teraz to takto cítim. Práve v tejto chvíli by som dala dosť veľa za to aby ma neprijali, a ja aby som sa biflila na zajtrajšiu písomku z dejepisu s Košičanom. Sedím tu, na Školskom internáte na Medicke ulici číslo 2, izba č. 526 a je mi nedobre. Chcem byť doma, a učiť sa na písomku s Košičanom. Chcem byť pri mamke, Simonke a všetkých mojich. Chcem poobede chodiť Paťovi na tréningy. Chcem chodiť po sestru do školy, chcem s ňou písať domáce.
Je toto naozaj to čo chcem? nebol to len prvotný ošiaľ?
Ja neviem. Je predo mnou ešte 4 a pol roka. A už teraz po pol roku mam niekedy chuť psychicky sa vyčerpať a zrutiť aby ma ľudia doma začali brať važne a aby mi povedali: ,,Vráť sa.\" Prečo mi to nikto nepovie? Nikomu tam nechýbam? Alebo sú o mojom sne presvedčený viac ako ja sama? Až príliš mi veria? Prečo mám toľko otázok, ktoré sa bojím opýtať?
Mám pocit akoby som v ľudoch vyvolávala dojem úplnej presvedčenosti a viery v samu seba. Maju pocit, že presne viem čo chcem. Že som o svojich rozhodnutiach nikdy nepochybovala. Že mi je smutno, ale ja to zvládam. Že na to mám. A čo ak nie?
Ale čo ak neviem uplne presne čo chcem? Nie neviem to. Ale niečo vo mne, netuším čo a občas sa to pokúšam zabiť, mi vraví, aby som nedala najavo, že aj ja mám pochybnosti. Že v skutočnosti sa cítim úplne sama, a taká neplnohodnotná.
Že tou svojou presvedčenosťou v skutočnosti zakrývam strach z mojich omylov...

Akoby som sa bála samej seba... Ale prečo do riti???????????????

 Vyznanie
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár