kvôli bremenu spomienok.
Zrazu opúšťa milovanú zem.
Vivien, zobuď ma, keď vyrazíš,
nech nepremárnim tú večnú sekundu...
Odišla, Vivien...
Slzy utrela nirvána.
Ale Vivien, pamätaj,
ohliadni sa po tvojom boku...
Moje čestné miesto.
Pretože, keď anjeli spali,
zverili ma do tvojich rúk.
Sily zla sú slabé,
dlhé prsty prikrátke,
aby vzali našu lásku
mimo nebeských brán.
Ach Vivien, moja drahá,
kiež by si tu bola.
Metúce deja vu.
Vivien, sedím tu čakajúc na tvoj návrat.
Snáď pocítiš objatie iných...
Závan tvojho odchodu prerazil všetky pachy.
Cesta vyzerá pusto.
Toto miesto spí.
Pri spomienke na zlodejku zelených jabĺk,
však pootvorí očko.
Studená pokožka bez tvojho dotyku.
No je tu fotka, spomienka.
Prebúdza kútiky mojich úst.
Pri pohľade zo zadného okna
nostalgia zviera moje srdce.
Ťažko sa mi dralo „maj sa“ z úst.
Sídlo melanchólie pri zadnej bránke,
pamätáš, Vivien...
Bez tvojich krokov,
cestu domov hľadám ťažšie.
Nohy pribité k zemi pokoj nevedeli nájsť,
keď nadišiel tvoj odchod.
Plynuli by dni jednako?
Niečo však viem, jeden čin,
nikdy by som ho nezmenila...
Odvahu kryjúcu strach
z prvého priblíženia k tebe.
Zlomené srdce tu nemá miesto.
Slnko vyšlo z poza oblakov,
Vivien sa vracia.
Prázdny roh, kde kedysi sídlil smútok.
Náhle ožívanie miest,
kde naše šľapaje zanechali stopy.
Vôňa rannej kávy na terase.
Prebudenie nočnej fantázie.
Tajomstvo ruských postelí.
Časť teba som si vzala jeden deň,
Vezmi si moju, na splatenie.
Ponechaj si ju prosím, navždy, Vivien.
Óda môjho srdca každému prezrádza,
že Vivien prekročila prah domova.
Osirelé toto miesto bez tvojho smiechu,
čaká na svoj rozkvet,
na tvoj návrat domov.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár