Rok po jeho smrti.

Oliver. Dnes by mal meniny. Meniny každý rok ignoroval a vravel, že to nie je žiadny sviatok. Rodičia mu vybrali meno a niečo také nebude oslavovať. Vždy mal na všetko vlastný vyhradený názor, ktorý bol vo väčšine prípadov rozumný.

Aj napriek tomu, že by mi deň dopredu opakoval, že na meniny nič nechce, ako to robil každý rok, niečo by som mu kúpila. Niečo malé, nejakú maličkosť. Niečo, aby na mňa nezabudol. Stále verím, že ani do poslednej chvíle na mňa nezabudol. Možno mu tesne pred tým napadlo, čo si pomyslím. Ktovie.

Zomrel. Spáchal samovraždu. Skočil zo strechy. Bál sa skutočnosti, reálneho sveta. Vraj spravil veľa zlých vecí, no ja aj tak viem, že bol dobrý človek. Ak nie pre nič iné, tak preto, lebo pri mne sa vždy tváril, že je šťastný. Slepo som verila, že jeho život je dokonalý, ako sa zdal. No nebol. Môj dokonalý Oliver zabil človeka. A spravil ešte veľa zlých vecí o ktorých radšej nič neviem. Nechcem to vedieť. Pre mňa bude navždy skvelý, nech už spravil čokoľvek.

Po jeho smrti bolo veľa ľudí v šoku. Hlavne ja. Nechápala som, prečo by to robil a neverila som, že to spravil sám. Niekoľko týždňov som hľadala nejakého vinníka, ktorý ho z tej strechy strčil, no hľadala som márne. Okrem mňa to veľmi zle znášal aj Oliverov brat. Z dovtedy obľúbeného chalana sa stal outsider. Chápala som ho. Cítila som jeho bolesť, pretože bola taká istá ako tá moja.

Prešiel rok od Oliverovej smrti. Stále naňho myslím, stále sa zaňho modlím. Milovala som ho, ako kamaráta, ako najlepšieho priateľa, akého som mohla mať. Asi by sa patrilo napíať niečo v zmysle „odpočívaj v pokoji“, ale Oliver by to tak nechcel. Určite si bol vedomý, čo spravil a určite sa na seba hneval, že je zbabelý, keď pred svetom utečie takto, smrťou. No ja ho z ničoho neobviňujem a verím, že vedel čo robí.


Navždy, Oliver, navždy.



---
Príbeh je vymyslený.

 Blog

29 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu