Pani veduci uznali,ze ako zena nemozem tahat chlieb v bedniach cez celu pekaren,tak mi pridelili pomocnika.
Mal siroky usmev s konskymi zubami, obrovske oci a dusu maleho dietata.
Velka hlava mu sedela na pritenkych pleciach, ked velikanskymi rukami tlacil pred sebou stosy bedien chleba na koleckach. Biele pekarenske oblecenie na nom viselo, tucna Marta z pradelne mu zamerne davala dotrhane oblecenie,ktore nikto iny nechcel, len aby sa na nom potom mohla smiat,ako z neho nohavice padaju a tricko viacej ukazuje ako zahaluje.
Volal sa Peto ale kazdy ho volal Facko.
Nikto z pekarne ho nemal rad, kazdy sa z neho smial. Chlapi v jeho veku avsak bez papierov na hlavu (ako sa tomu zvykne hovorit) ho nahanali s elektrickym vozikmi, pretoze vedeli,ze sa ich boji.
Penazenky (nosil so sebou tri), mu vyhadzovali vysoko nad hlavu az na vetracie sachty, aby sa potom smiali na tom, ako Facko hlada dobru dusu, ktora mu tie penazanky da dolu, sam sa totiz bal vysok.Ked nikoho nenasiel, roztrhal na sebe tricko na marne kusky.
V tych penazenkach mal cely svoj svet. Od kazdeho si vypytal datum narodenia,menin, telefonnne cislo a adresu a papieriky potom starostlivo opatroval vo svojich troch penazenkach. Casom na papieriky pribudli okrem datumov narodenin a menin aj datumy umrtia.
Nasa jugoslavska babicka (alebo baba Zehak) bola na seba hrda, pretoze Facko sa jej bal a ked na neho zacala kricat,tak sa rozplakal a nemohol pracovat. Pracoval az tak za dve hodiny,ked sa dostatocne ospravedlnil a vyplakal.
Raz som to skusila inak. Ukazala som Fackovi povidlove buchticky ( nie tie z kontajneru pre prasecak,co mu davali pani majstri),ale cerstve, makke a zabalene a slubila mu ich,ked dovezie niekolko stosov chleba. Vsetko potrebne bolo natahane na expediciu behom pol hodiny (normalne to trva tak dve hodiny) a babu Zehak islo roztrhnut od jedu.
Ale Facko bol stastny,Facko dostal svoje povidlove buchticky.
Raz Facka jeden z nasich “skvelych” panov majstrov nahanal na paletaku nalozenom mukou. Facko sa paletaku strasne bal,bol hlucny a rychly a podla jeho nazoru,len naozaj velky a sikovny ludia mohli jazdit na paletaku. Majster okolo neho kruzil, kazdu chvilu to vyzeralo,ze do neho narazi,ale v poslednej chvili uhol. Facko sa od strachu snazil vyskrabat na stenu. Majster sa smial,mal z toho uzasnu zabavu. Ked som tam pribehla, mohol puknut od smiechu a ukazoval prstom na Fackove mokre pekarske nohavice. Priskocila som k nemu a vytala mu facku. Este nikdy som nebola tak nazurena. Majster na mna pozeral vyrazom,na ktory nesedi ani slovo prekvapeny, co teda ale naozaj bol. Povedal len: Tak toto si este vybavime.
Facko na mna pozeral uplakanymi ocami a snazil sa skryt svoj strach na nohaviciach. Poslala som ho za Martou pre ciste pradlo.Vratil sa az za pol hodiny a pomalicky sa plizil k mojej pracovnej kleci, schovaval sa za vsetky veci, ktore po ceste stretol,za vrecia muky, sklenene dvere, dokonca sa klec, ktora stala okolo mojho stola.
Podala som jablkovu tasticku, najlepsiu vec,ktoru nasa pekaren vyrabala. Facko sa usmial svojimi obrovskymi zubami, trasucou rukou si zobral tasticku a spytal sa: Nacim ta hrat piskvorky?
Je to možné?
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A mozno kvoli takymto zazitkom a radostiam su praca aj zivot znesitelnejsie... a co moze byt lepsie ak takemu cloveku urobime radost hoci aj pecivom.. aspon clovek vie ze ta radost je naozaj uprimna