Namiesto ahoj mám chuť povedať ti, ako veľmi ťa ľúbim. Namiesto pár pre mňa tak svätých dialógov, by som ti najradšej povedala, ako veľmi milujem ten pohľad akým na mňa pozeráš.
Šibalské iskry v zelených očiach, ktoré ma stále rozosmejú aj keď moje srdce plače. Plače láskou k tebe a ty o tom nemáš ani šajnu. Ako by si aj mohol? Každý naokolo to vidí, ja to cítim a ty, ty si slepý. Kebyže môžem zniesť obvinenie,alebo sa odvolať voči neopätovanej láske. To bude mať skôr človek krídla ako takúto možnosť. Moje nevyslovené slová sa premenia na červeň stále keď sa s tebou zhováram. Každú hádku vyhráš a myslíš si, že kôli tomu ,že máš pravdu. Nie, len o nesmrteľnosti chrobáka sa mi s tebou hádať neoplatí. Koniec je čoraz bližšie a bližšie a ja ledva popadnem dych. Nie, v tom nie je alergia. Možno na seba náhodou narazíme a ty povieš: „Jé ahoj, stebou som sa toľko nasmial...“ A ja si pomyslím: Kým si sa ty smial ja som chcela kričat... Kričať od zúfalého citu, ktorý ma dusil. Nie, poviem len: „ Ahoj, aj ja s tebou.“ A tým to skončí. Ibaže, by som nazbierala odvahu a povedala ti to. Čo tým stratím? Možno všetko, možno nič. Áno, to urobím. Pretože ma nebaví usmievať sa, keď chcem byť smutná. Nebaví ma smiať sa, keď chcem kričať! Ak spadnem tak sa zodvihnem, ale ak len budem naklonená z balkóna a čakať čo sa stane stratím čas...a možno aj teba. Keď sa myšlienky premenia v slová, spadne mi ktova zo srdca. Ano kotva. Pretože som ako loď, ktorá zablúdila do zálivu a tu zakozvila. Poviem nevyslovené a s tým pôjde všetko cez palubu-aj kotva s reťazou. Dlho som sa plavila po rozbúrenom mori a márne som sa snažila nájsť cestu. Prežívala som búrky, výchrice, vodné víri, ale všetko mi to stálo za tých pár slnečných dní. No je čas kuknúť sa za obzor- s tebou či bez teba. Podarí sa mi to, moja loď sa z neznáma vráti- skúsenejšia, možno s pár škrabancami no bude plávať ďalej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár