Sú nepríjemné a do oči smejúce.
Hovoria: „Ty to nie si!“
Môj rozum srdce kriesi.
Inam radšej kukám,
tým sa vyhnem mukám.
Dobre teda! Stačí!
Radosť sa mi páči.
Odvaha ma uhryzne,
Môj strach zrazu vymizne.
Ja urobím prvý krok,
...o deň, o dva a či rok.
Pristúpim k nemu bližšie,
Hlavu vsadím trochu nižšie.
Poviem to čo srdce tiaži,
Moju myseľ to obnaží.
Keď mu tým dych vyrazím,
Svojím svetom prerazím.
Pozriem sa do zrkadla,
Na tie svoje kukadlá.
Zafúkam k nim čerstvý vánok,
Taký aký fúka ráno.
Keď plamienky zhasnú,
Zbadám svoju cestu jasnú.
Napadnúť mi to mohlo skôr,
Som predsa mysliaci tvor.
Okrem iných, viem aj toto:
-a nie je to žiadne motto:
V láske srdce velí,
Rozum iba rany tmelí.
Nechápu sa navzájom,
No majú jeden podnájom.
A preto- len tak medzi nami,
Opýtať sa chcem- nedá mi.
Prečo sa len prizeráš?
Určite aj na viac máš.
Nič nemôžeš stratiť,
Môže sa len vrátiť.
Vráti sa ti odvaha,
Spevní sa ti povaha.
Srdce bude nahlas biť,
A ty môžeš ďalej žiť.
Povieš s plným vedomím,
najmä čistým svedomím:
Snaha bola...nechceš? Smola!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár