1.5.

Splynuli dychy,oči sa šmýkajú,vyhýbaš sa mi perou.
Chlácholíš nádej semienkom nehy,do diaľav uletenou.
Pýtaš si pohľad,nesmierne planúc žiarivým smútkom,
voči tebe stáť,či sa ponáhľať s vodou lenivo mútnou.

Stojac pri Léthé na opačných brehoch,napínať ruky k sebe.
Dávno to bájne ponorenie nepozná úľavy,stále ma ženie
utekať cez ulice,parky,mosty,polia,plakať do bielych vankúšov.
V mesačnom svetle duša sa pletie,s ťažkosťou strašne rastúcou.

Nakláňaš sa tu i tam,občasne pohladíš mi ruku.
Oprieš sa o priečku,váhavo,zahasíš moju muku.
Náhlivo rozochvieš vo mne strunu tvojho orchestra,
pobozkáš a objatie silné,vrelé,jak ruky od vesla.

Možno sa budem opakovať,možno ma nikam nepozveš.
Stany na dvore nikto ti nezráta,ruže mi v liste odošleš.
Ale v ten večer,súdiac,že tentokrát vyčarím nový div,
dozvedel som sa z tvojej odpovede že zle som si veci vysvetlil.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu