leží drevo ležmo s objatím kovu.
Tam počúvajú pieseň tykadiel
i krídel,náruživo opri sa o ňu.
A jagavý opál bradatej koruny,
týčiac sa nad rajom bosých dvoch
šelestí hudbou,tam človek ponurý
ochutnáva oázu s bájnou silou strof.
či v zlatistom úsmeve čí v ľade zakutom,
v puku zelenom či horúčav opare,
lúči sa s dušou ten tvrdý zármutok
a dojmy Ti splynú v melódii,opere.
Bez elégie pohybu,balady stoja,
ležiac poznám tú symbiózu nátury.
A v očiach noci,kde silní sa boja
rozoznie mi srdce jak prst klaviatúry.
A v škovránčej sonáte nikdy nebadať
meravé tempá,zlé,každodenné.
A jasnučká riečka,pri nej vždy vyspávať,
keď sa splíny menia Ti na premenné.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár