vytie polodivého Sizyfa.
A hore kopcom ťažko sa vláči
úvaha nahého metafyzika.
Páli ma na jazyku čudesný plameň.
Možno zvesť na kľúči zavesená.
No brána Vás vždy zrazí na Zem,
kde nesiete si tie tuhé bremená.
Ale aj tak ostávam,možno nechtiac,
pri jazere nohy si chladiť,to zabolí.
A na tej hladine,tíško sediac,
myšlienky vlečú sa ako smrť v podolí.
V koktejloch sviežej nočnej duše
si párkrát myseľ lačne zatopím.
No v koľajach,kde tisne sa rušeň,
si málokedy tie strasti ponorím.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár