Prechádzka po Topoľčanoch (bez závislosti od času).

Po černi asfaltu sa nadýcham zlúčenín
enzýmov krívd a zbabelých ústupov.
Toľkokrát som ťa objal,ulica so stopou
mojich topánok,pohrudných zlomenín.

Podchod,ilustrácia z básní o metre,
na jeho konci vysvecuje svetlo
lepšej budúcnosti,tam ma vźdy vlieklo
keď opretý o stolec rozmýšľam okvetne.

Námestie,žiarivé jadro v pýche večera,
kde sonáty milencov bájne hlavy prespevujú.
Tie lesky fontány ligoty impresií zdeľujú,
či krv pokriku,krása,v radosti nevera.

Miniatúr pobrežia,tých sa tu nachodím,
pútnické miesta na zelenkavých brehoch.
Mesto mi vždy spieva tou zázračnou nehou,
láska,spomeň si,keď pohľadom prehodím.

Cigánske chlapča,s torzom lopty na hlave,
tým chabým pancierom kryje sa pred lúčmi.
Šantenie nemá konca,a záblesk príručný
z kapsy sa vynorí vo večeri,páľave.

Už tucetkrát mámia ma tvoje ulice
s deťmi,bosými,stojac pred cukrárňou.
Výčitky zdajú sa rečou dnes odkladnou,
predsa ma ale štípu tvoje bozky na líce.

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu