ponad krivky mojich útrob,
neviem či si mám všímať moj odraz v kryštálikoch plazmy.
Paranojou,okom živí ma
moje choď alebo stop!;
ignoráciou,velebením,ktovieak´ to nazvi.
Kráčam ponad chodník skál,klžu sa mi päty.
Publikum vyčkáva,kým si zlámem väz.
Neviem,čo robí súmrak nad kríkmi bazy.
Impresia? Reflektor? Možno krivý stres,
možno tichý súhlas boja,možno rekviem.
Vraj si už raz bola moja,s tebou nežijem!
Tvárou hladím oceľ,kalím ju spomienkou.
Páliš jak kremienok,žiariš jak korund!
Zlatisté závesy Búrky a Vzdoru,
vzlykáš tam za múrom,prídeš aj zojdeš s ňou.
Tá dievka v bielom,možno trápi moje chvenie,
beztak patetické,výrečné - ďatlom vyzobané.
Ligot stehien v mraku tepla rozpovie mi staré
ťahy perom po bielych poliach,tvoje tiché znenie.
Pes tercetom šteká,aj on je na scéne,
svieti na mna kužeľ svetla,šou jednej duše.
Tento výlev nepopichá hádam jak trup ruže,
zapadne do tmy,tie behy pekelné.
Miestnosť,ktorá ma už pozná,dýcham jej samotu.
Nepýtam sa viackrát prečo,všetci sú raz takí.
Človek veru nikdy nebral bolesť do lopaty,
lež tažko povstal k ránu,na zvláštnu sobotu.
I zatvárajú sa mi oči,čože len videli?
Únavu z tej nežnej kopy? Citovej premeny?
Vaša vážnosť na depresiách zhola nič nemení,
kiežby ste si srdce hnevu veľakrát prebdeli!
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
kemuro
3. 5.mája 2008 16:48
dokonalé
Napíš svoj komentár