z jasne priesvitnej zeme;
A čičíkam porotcov,znavený,ustatý,
svetlo už vo mne drieme.
Kolísky naše,tie zlejú si pravdu
z krabičky cigariet;
Pohlaď ma nežne a jazerá vyprahnú,
len vďačne,nahlas nenaleť.
Z osídiel strachu,faloše,osík,
neťahaj pútnika späť;
Veď dobre vieme,čo v tebe lozí,
pachu podlieha let.
Rána tých ilúzíí,kde všetko je pestré,
rubíny ihneď šepocú;
V nich sa nenájdeš,sú urputne desné,
potemne ticho blikocú.
Vŕta v nich drásnivá bdelosť túžby.
Skropia ti rýchlo blúzku.
A zločinec,šplhúň,ten je v nich mužný,
v tieni tak zahrešiť! Skús tu.
V rýmoch sa utop,do mora zo studní,
vyschnutých s nami,
padajú kvapky,čas stáva sa nudný
a rinie sa snami.
Po ceste básnika,čitaťeľ drahý,
skús sa raz rovno vydať!
A nezmyješ z ramien,ako si nahý,
stopy kriku,budú ťa vídať.
Tie roky,v ktorých mladosť nosíš,
výsostne myseľ zarazia.
Poď sa už vydať túlať sa v noci,
zlá v kvetoch zlostne narazia!
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
pawlo
29. 6.júna 2008 21:43
Prvá báseň ktorú dnes čítam a musím povedať že dobre som si vybral
Napíš svoj komentár