šveholí vznosné šperky nezrelej jesene.
Tými jej očami iskra si húta
piesne smaragdov,brehov,žiaria z nej vznešene.
Havrania koruna,vona toho pola
východnej zeme,kúsku dedinky vo vani Hélia.
I ducha divej Amazonky,kričí mi zdola
zo studne útechy,postmoderná Ofélia.
Stelie stále stohy slamy,omamným závanom
myšlienok tie kopy zlaté len tak hrčia očami.
V klbku ramien nájde vždy svoj domov,a na nom
ulahne si v tolko pohostinnom pokoji.
Onegin jej píše listy reverzného charakteru,
klasik by si veru náboj hlbšie do hrude vbil.
Rada prespí v mojom bidle,máme svoju malú sféru,
kiežby som s nou kalich horký dožívotne pil.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
kemuro
8. 4.apríla 2008 16:02
ftpr... o to lepšie..aj tak ma to dostalo
Napíš svoj komentár