Predpokladám, že každý kto sa pozrie na ľudský druh z objektívneho hľadiska, vidí akou rýchlosťou sa meníme vzhľadom na geologický čas. V našom prípade totiž už nejde o čisto genetickú evolúciu, kde náhoda, každodenná konkurencia a boj o prežitie vyberajú gény tých najschopnejších, ale o informačný vývoj.

Od počiatku ľudskej civilizácie sa z generácie na generáciu predávali skúsenosti, kultúra, umenia prežiť v prírode a medzi svojimi v spoločnosti. Štandardy sa menili a prispôsobovali, náboženstvá vznikali a zanikali. A koniec koncov každá doba mieru a hojnosti bola hneď nato vystriedaná konfliktom, nedostatkom a prirodzený výber znova vyčistil javisko národov a ostali tí najsilnejší. Tento krát to nemuseli byť ani bojovníci, či národ fyzicky obdarených, ale prispôsobivá spoločnosť ktorá vie čo najefektívnejšie premieňať prírodné zdroje na technológiu. Technológia pomohla človeku vyvíjať sa a človek zase naopak vyvíja technológiu. Výsledkom je neuveriteľne rýchly informačno-technologický vývoj. Zatiaľ čo ostatné organizmy zostávajú relatívne stabilné po milióny rokov, ľudstvo prešlo z roztrúsenej civilizácie nomádov za necelých 10 000 rokov až k technologickej ríši, pokrývajúcu informáciami celú planétu, meniac jej fyzickú tvár.

Ak sa teda pýtame: ,,akú zmenu potrebuje dnešná doba?“, odpoveď nám môže prísť skôr než túto otázku dokončíme. Prežitie nášho druhu teraz závisí od poznania. Pomocou počítačov, ktorých zložitosť exponenciálne vzrastá počas posledných 40 rokov, urýchľujeme svoju civilizačnú evolúciu o značný kus. Nemusí to byť ani sto rokov, kým bude bežný tisícdolárový počítač taký zložitý ako ľudský mozog (pochopiteľne by takýto krok vyžadoval zásadnú revolúciu v tom, akým spôsobom naše počítače spracovávajú informácie. Mozog cicavca je vlastne zväčša procesor zložený z miliárd neurónov, ktorý je naprogramovaný na učenie a zachovávanie skúseností, taktiež na spontánnu komunikáciu s okolím). Po takomto obrate sa môže stať niečo, čo vedci nazývajú ,,technologická singularita“ keď človek splynie svoju existenciu so strojom, alebo vytvorí stroj, ktorý je schopný vlastnej evolúcie, bez akejkoľvek vonkajšej interferencie. Naša budúcnosť v tom prípade nebude pripomínať nič, čo by si ktorýkoľvek spisovateľ vedeckej fantastiky našej doby mohol predstaviť.

To však nie je odpoveďou na všetky otázky. Tohto roku je nás 7 miliárd na tejto planéte. Stále je v našej sile ničiť všetko, čo sa nám postaví do cesty. Môžeme argumentovať že je to prirodzená expanzívnosť druhu, ktorá sprevádza inteligentný život kdekoľvek sa vyvinie, ale faktom zostáva, že týmto spôsobom života ohrozujeme vlastnú existenciu. Či sa nám to páči alebo nie, je prakticky nemožné utopické spolužitie mnohých národov na tak malej planéte, ktorá síce má dosť na to, aby nás uživila, ale naša sebecká prirodzenosť zvíťazí. Napokon v nerovnocennej spoločnosti prebieha prirodzený výber ďaleko rýchlejšie. Lenže koncentrovaním toľkej technologickej moci v rukách niekoľkých, zatiaľ čo sa zvyšok premnožuje, je kauzálnym predpokladom k ďalšiemu masovému vymieraniu na planéte, tento krát bez prírodných katastrof, ľudským zavinením. Môže to byť drvivá väčšina inteligentných druhov vo vesmíre, ktorá hneď ako zistí, že energia je rovná hmotnosti krát druhá mocnina rýchlosti svetla, použije praktickú aplikáciu tohto poznania na zbrane hromadného ničenia a v amoku zničia sami seba. Znova nastáva prirodzený výber, medzi tými, ktorých prioritou je individuálny vývoj a moc nad zvyškom druhu a tými, ktorí radšej zachránia svoju existenciu s prioritou pokroku celej civilizácie.

Znovuzrodenie starých návykov by nám mohlo dať nádej pre stabilitu. Stojí to ale za cenu pokroku? Pokrok je ilúziou spoločnosti tak, ako ktorékoľvek náboženstvo. Je to sladká vidina, ktorá sa hlboko v závitoch nášho informačného dedičstva vyvinula už od dávnej doby, keď sa našim predkom vyvíjal na prírodné pomery groteskne zväčšený mozog. Nemôžeme povedať, že ilúzie ako pokrok, náboženská dogma, objektívna morálka a pod. sú vyslovene negatívne pre náš druh. Sú viac-menej vedľajším účinkom všetkej tej zložitosti, ktorá nás sprevádza. Sme systém na hrane chaosu a keď príde ten deň, kedy sa tento systém zrúti a nadobudne inú matematickú stabilitu, môžeme si byť istí, že ak prežijeme, bude naša spoločnosť existovať na úplne odlišnej úrovni. Môžeme sa pokojne ocitnúť v ďalšej dobe temna. Náš závratne rýchly pokrok sa môže veľmi rýchlo skončiť, a ak je skutočne v našom záujme prežitie, výhodnejšia by bola stabilná spoločnosť na nižšej úrovni, zato so železnými zásadami. Stále ale nevieme ako dlho by tento stav vydržal (stredovek trval cca jedno tisícročie, ak by tento stav znova nastal, môže trvať aj niekoľko tisícročí alebo skončí v priebehu niekoľkých storočí).

Nevieme aké evolučné pravidlá platia pre inteligentný život, pretože máme len jeden druh na posúdenie – samých seba. Pochopiteľne, nech sa deje čokoľvek nemôžeme sa prevrátiť na chrbát, vzdať sa a zomrieť. Máme niečo, čo nazývame inštinkt prežitia. O toto prežitie musíme bojovať, či už spolu alebo jeden proti druhému. Sme jeden z týchto inteligentných druhov a momentálne stojíme pri teste, ktorý nám sama príroda pripravila. Napokon, nevyhnutnému sa nemôžeme brániť. Márne čakáme na spasenie, žiadne nepríde! Sme tu sami na jednej planéte uprostred nekonečného vesmíru a máme len jeden druhého.

 Blog
Komentuj
 fotka
zajkousko  5. 1. 2013 22:09
hm, zaujímavý názor...

ja som kresťan katolík a iste chápeš, že nemôžem súhlasiť...

ak by nás Boh nechal "napospas" osudu, už by sme určite neexistovali



ako existuje zlo, je prítomné aj dobro a to je v stálom boji...

je to vidno na historii ľudskej civilizáii, ako prebiehal jej vývoj a čo všetko dobré aj zle sa udialo...

a že sme sami vo vesmire, určite nie je pravda, veď nás stvoril Boh, počiatok všetkého a všetkých .......filip
Napíš svoj komentár