Raz som videla padať strom. Mohutný kmeň sa zosypával na špinavú zem ako sa rúcajú naše nekonečne krásne sny.
Otrasený pohľad skĺza po obrovskej mase mŕtvej stability.
Smutná skúsenosť pre ešte nevyzreté plody. Veď tak veľmi chceli dozrieť a ako aj ich predchodcovia štekliť svojou trpkou sladkosťou.
No nielen tisícročné stromy zomierajú. Toľko nesmrteľných impérií videlo posledný plamienok nádeje, ktorý neľútostne dohorel.
Slzy však nepostavili nové pevné múry – bola to smrť osobnosti dvíhajúca starý prach.
Smrť je krásna! Po nej ťa neprenasledujú duchovia ničoty, nemôžu ťa zabiť predstavy o budúcnosti, nemôžeš zlyhať... Je to najpevnejší bod existencie – žiadne pády, nijaký zhasnutý oheň túžob.
Len ty a tma.

 Pseudoblog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
jogurtovakultura  18. 11. 2008 09:38
neskutočne deprimujuce, ja mam obcas rada nieco morbidne a depresívne, ale toto mi prislo neodôvodnene. obcas sa v suvislom texte má vyskytnúť takáto veta, skor okrasa, ktora nesie akoby pomimo nejaku myslienku, taká veta, co si ju zvykneme počiarknut a potom sa k nej vratit. ale ty si z takych viet postavila cely blog a ten to tym padom nezniesol a trochu padá, ako ten strom mi to proste príde vyšperkované ale obsahovo nič neprinášajúce.

neviem, ci som sa vyjadrila zrozumitelne, v kazdom prípade pointa je: tesím sa na tvoj dalsí blog, a ze ja si ho teda rozhodne prečítať prídem
Napíš svoj komentár