Cesty

Tú cestu plnú prekážok neustále zvládam...
Prosby sú uzamknuté v každom kamienku...
Snažím sa usmievať na situáciach z ktorých potom preplačem celú noc...
Chýba mi potešenie z druhých...
Ja sa usmejem On sa usmeje ona sa usmeje a pokračujem...
Nič čo by mi prekážalo... čo mi stále chýba na ľuďoch...?
To prekvapenie z nich? to ako sa klamú vo vlastnom kroku?
Tak veľmi by som chcela ísť s nimi... podkopávať ich a potom ich zdvíhať zo zeme...fúkať im odreté kolená... poprosiť ich nech sa viac nemenia...
Ale postupom času a každodenných chvíľ prichádzam na to, že je to moja vzdialenosť predbehnutých míľ...
Každý máme svoju cestu... každý svoje tempo života... nemôžem nikomu pomáhať na jeho ceste... ísť s niekym...čakať ho kým ma dobehne...
Ale v jedno ešte stále verím...
že na konci sa všetci zastavíme a povieme si kto stihol dať na svojej ceste životom najviac drobných pohľadov ktoré dopomáhali k šialeným úsmevom...

 Úvaha

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu