Hladel na neho s opovrhnutim, krutiac hlavou. „NIE!“. Nie, nie nie nie nie nie, nie to nemoze byt pravda. Nie. Nie. Ako. Ja. Toto. Zavrel oci. Cele telo sa mu triaslo, jeho vnutro implodovalo do prazdnoty. Oprel sa oboma rukami o stol. Podopierali skoro celu vahu jeho tela a prsty zatinal do stareho dreveneho stola plneho ryh od nastrojov, srobovakov, pilnikov. Svoje ruky vstisol do jeho struktury, do jeho jaziev ktore tam nechal cas. Nahmatal kladivo. Otocil hlavu. Dival sa na telo klaciace na podlahe natriasajuce sa v rytme vzlykov. Miestnost zalialo svetlo. Vonku sa blyskalo. Vsetko vrhalo dlhe tiene, v kratkych okamihoch. V hluku burky potichu vrzgala podlaha v pomalych krokoch. Zablesk. Tvar mal bez emocii. Mohutna postava sa tycila nad malou schrankou ludskeho tela plneho prazdnoty. Zablesk. Kladivo mal vysoko nad hlavou. Hladel celu vecnost, v kratkych zableskoch sledoval jeho siluetu. V tych kratkych zableskoch videl jeho nekonecne trapenie. Pomaly sa sklnonil k nemu na zem, chytil ho za vlasy a zvdvihol jeho hlavu. Perami sa dotykal jeho ucha. Dychal pomaly.
Pocul jeho vlhky dych, v dialke pocul jeho sepot. „Zasluzis si zit. Nech ta tento pocit drvi ako mohutny ladovec az do chvile ked budes stat na okraji strechy, ked spravis ten dalsi krok, ked budes nehybne lezat, tvoj posledny horuci kupel a zivot ti bude pomaly vytekat zo zil na rukach, ked budes svoje horuce telo chladit kuskom ocele pri spanku„ Zdvihol kladivo vysoko nad hlavu. Prduko udrel po zemi. Presnejsie po ruke polozenej na zemi.
Jeho telo sa zvalilo z kolien na podlahu. Lezal ako dieta v delohe matky, bez pohybu, zvratky vytekali z jeho ust a miesili sa s krvou z jeho ruky, kosti trcali z jeho polamanych prstov.
Pustil kladivo na zem. Zablesk. Vrzgajuca podlaha ohlasila jeho odchod. Dazd jemne klopal na okenne skla, na plechovu parapetnu dosku, blesky nemo sledovali miestnost, vietor sa prutko opieral do budovy.
Bol som tam ked umrela. Ked jej hlavou okrem myslienky presla aj gulka. Ano, podla policajnej spravy v miestnosti bola iba ona a vrah. To ja som stlacil spust. To ja som nechal jej mozog pokropit steny a pomaly vytiect na podlahu. Nikdy nebola tvoja. Nikdy! Ja som rozhodol kedy bude zit a kedy umrie. Patrila mne! „MNE!, pocujes?!“. Jeho smiech sa miesil s placom. Krical. Krical z plnych pluc a kostami trciacimi z jeho ruky udieral o zvratky na podlahe. Moja....
Vietor sa oprel do stromu pred oknom viac, ako vladal uniest. Zlomeny konar prerazil krehke sklo okna. Uz davno chcel tie kyvajuce sa vezove hodiny podopriet. Cas plynul pomaly, sekundova rucicka nestihla spravit pohyb, kyvadlo nehybne plavalo priestorom. Zablesk. Tazky dubovy ram pomaly drvil jeho lebku, kvapky zvonili na zvoncek polozeny na jeho stole pod oknom. Vietor priniesol chlad. Moja....
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
antifunebracka
6. 10.októbra 2015 16:23
co bolo cielom tejto blbosti?
3
no ked uz sa to obtazujes dat na net k precitaniu, tak hej
4
@antifunebracka
staci kratky pohlad na internet a je myslim jasne, ze medzi cielom a internetom nie je zrovna silna korelacia
A vobec, rozuzlenie tam je a usetril som ta blbosti, ktore tomu predchadzali, nie je to efektivnejsie?
staci kratky pohlad na internet a je myslim jasne, ze medzi cielom a internetom nie je zrovna silna korelacia
A vobec, rozuzlenie tam je a usetril som ta blbosti, ktore tomu predchadzali, nie je to efektivnejsie?
Napíš svoj komentár