Tak moc som túžila byť štastná....

Pozerala som sa do pohára ako čas pláva v mojom čaji. Nerozpustený cukor sa ešte stále točil na dne. Aj ten chlapec v mojej hlave. Aj všetky veci čo sa stali, všetko znova a znova. V ruke som držala mobil, ruka sa triasla a nevedela som ako začať.

Ked som 30ty raz napísala „ahoj“ a zmazala, rozhodola som sa pre „cau“. Pohár bol prázdny, srdce plné emócií a ja som sa presunula od najtažšieho k najdôležitejšiemu.

Takto nepriamo to malo byť ľahšie ako zoči-voči. Ťukala som do tlačidiel nervózne a rýchlo. Chcela som to mať čo najskôr za sebou. Akonáhle som dopísala, hodila som mobil na posteľ a ľahla si hneď vedľa. Ešte som počula zapípanie o doručení a všetko sa stratilo v čiernej tme, vlhkej a studenej, až sa zarezávala do tela a vytrhávala z neho zvyšky nahromadeného tepla.
Zobudila som sa so spomienkou na pocit uvoľnenia po dopísaní a s opäť roztrasenou rukou som sa načiahla po mobile. Žalúdok sa nepravidelne sťahoval a ja som si jazykom prešla po vyschnutom podnebí. V duchu som sa preberala a aj keď som mala mobil už pred tvárou, vnímala som len svoj chaotický dych. Pomaly som zaostrila, tupý pocit vzadu v hlave mi spomaľoval prekvapenie aj rozmýšlanie. Veľká časť bola ešte v tme a zbytok si opakoval:Žiadna správa, žiadna...

Čakanie na popravu je mnohokrát horšie ako poprava, aj keď o tom by najlepšie vedeli rozprávať tí, ktorí sú už naveky nemí. Nemohla som robiť nič. Všetko sa mi priečilo a nedarilo. V hlave som mala plno cudzích otázok, ale ani na tých pár svojich som nepoznala odpovede...
\'( možno len nechcela poznať).
***

Dúfala som, že sa to nejako vyvinie bez môjho pričinenia a ja budem môcť na výsledný trest v duchu nadávať a niesť ho. Nikdy som nechcela urobiť, čo som teraz musela, aj spravila. Sedela som na zemi v rohu miestnosti a cítila prázdno, nadbytočnosť, beznádej.

Mobil zapípal ako keby to bola jediná vec na ktorej vtedy záležalo. Bola. Aj tak som sa k nemu zakrádala celkom pomaly a neistým krokom. Nemyslela som na to aká bude asi odpoveď, nemyslela som na nič, len som šla. Prečítala som správu a musela si sadnúť na posteľ. Tisíc myšlienok, jeden otáznik a v celom vesmíre som bola jedna z tých, ktorí boli kruto, kruto na začiatku.
***

„dobry den nviem pre koho bola ta sms urcena ale zmilili ste si cislo. aj napriek tomu vela stastia a drzim palce“

 Je to možné?

5 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu