Začalo to, keď som mala asi osem rokov (čo si už presne nepamätám). Vraj sme prišli domov z výletu a ja som na mojom mikro klavíriku zahrala presne to isté, čo na výlete hral na keyboarde jeden týpek, nazývaný aj ako hudobný zabávač.
Samozrejme, všetci zostali dosť šokovaní, keď to videli, avšak keď prišla reč o ZUŠ-ke, neváhala som.
Mamka všetko vybavila a už som aj cupitala na stretnutie s učiteľkou, ktoré sa dalo nazývať aj ako nejaký kvázi test hudobného talentu. Vošla som do triedy a privítala ma hrozne vyzerajúca pani, ktorá sa aspoň usmievala. Boli sme tam len dve a síce som mala zo začiatku trochu strach, hneď opadol...ešteže výzor a pedagogický postoj ku žiakom sú dve odlišné veci. Opýtala sa ma, či viem niečo zahrať, tak som jej tam dala Kohútika jarabého.
Keďže som bola v trochu pokročilejšom veku (9 rokov) a nebola som žiaden antitalent, hneď ma šupla do prvého ročníka, zatiaľ čo iné decká si museli pretrpieť aj dva roky prípravky.
Ako tak roky ubiehali, každý týždeň som chodievala hrať, učila sa teóriu (ktorú som však v láske moc nemala) a sem - tam sa prezentovala na vystúpeniach.
Samozrejme, ako u každého človeka, aj u mňa nastal skrat. Učiteľka sa už dlhšiu dobu správala nepríjemne, klavír ma nebavil, nechcelo sa mi cvičiť....zmena prišla až novým keyboardom (aj keď klavír by bol lepší, ale bol aj drahší). Chytila som nový dych a znovu nabehla na starý program. Keďže skúsenosti s učiteľkou a celou výučbou neboli najlepšie, bola som nesmierne rada, že končím prvý stupeň. Keď sa ma niekto pýtal, či pôjdem aj na druhý, jednoznačne som odpovedala nie.
Zmena prišla až príchodom na strednú školu. Znovu sa vo mne prebudil entuziazmus a prihlásila som sa na druhý stupeň do ZUŠ, avšak už v mieste mojej strednej školy. Noví ľudia, noví učitelia, nové pravidlá, nové požiadavky. Babka mi kúpila elektrické piano a to ma nadchlo ešte viac. Dostala som najúžasnejšiu učiteľku klavíra na svete. Po dvoch rokoch však otehotnela a stala sa mamičkou. Odišla a mňa si vzala stará harpia, ktorej sa každý bál. Pravdou je, že bola zlá, bola tvrdá, ale vedela neuveriteľne perfektne hrať na klavíri. Dosť som sa od nej naučila, za čo jej vďačím, aj keď som necvičila tak, ako by sa patrilo. V škole som bola jednou z hviezd, ktoré hrali perfektne na klavíri...a to nehovorím o klasike. Každý ma obdivoval za to, že čo všetko dokážem a ja som nechápala v čom som iná, veď to bolo také jednoduché...
S príchodom na VŠ som sa stala tiež jednou z tých, čo patria medzi kvalitných pianistov. No klasickú hudbu som nehrala už veľmi dávno. Väčšinou hrám niečo moderné a po novom už aj vlastné, na čo som dostatočne hrdá.
Vlastnej tvorby by bolo veľa, ale ešte stále nemám svoj kábel, ktorým by som si to všetko ponahrávala, pretože s notovaním, by to trvalo veeeľmi dlho.
No čo už... snáď ho raz budem mať a na svete sa objavia nové skladby, ktoré vyšli z hlavy úžasnej klaviristky H.K.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
surreal
5. 3.marca 2010 20:34
Klavír je nádherný hudobný nástroj... máš môj obdiv, musí byť nádherné vedieť na ňom hrať s takou ľahkosťou...
Napíš svoj komentár